Posledný potomok Strážcov

14. Výcvik

   V diaľke sa začalo ozývať vytie vlkov. Vyľakane som pridala do kroku a zrovnala ho na chlp s jej. Ostražito sme sledovali naše okolie, ona ma jednou rukou podopierala a druhú mala položenú na zbrani za opaskom, pripravená vystreliť na všetko čo sa pohne.

Nech bol jej vzťah s Gabrielom akýkoľvek, momentálne bola jedinou osobou na mojej strane v najbližšom okolí. Keby som sa mala sama túlať tmavým lesom, silno som pochybovala, že by to dopadlo dobre. Cez husté konáre sem neprenikalo takmer žiadne svetlo a les vyzeral ďaleko hrôzostrašnejšie než cez deň.

„Prežiť v lese nie je také ťažké, ako sa na prvý pohľad môže zdať," začala mi potichu vysvetľovať po pár minútach chôdze. „Základom je mať vodu. Ak máš so sebou vodu, tak bez jedla pár dní vydržíš."

Nadvihla som len obočie. Nijako som nekomentovala, že ja rozhodne v batohu žiadnu vodu nemám. Vlastne bol zázrak, že som stále mala svoj batoh a nebol nijako poškodený ani porušený. Knihu som nahmatala, ale nekontrolovala som ju.

„Ak u seba vodu nemáš, tak musíš nájsť najbližší zdroj," to mi prišlo celkom logické a napadlo by ma to aj bez toho.

Kráčali sme celú večnosť, než sme vyčerpane dosadli na prvý prevrátený strom. Utrela som si chladný pot z čela, stekajúci mi do očí. Bolesť som prestala cítiť pár hodín dozadu. Zostala som už len otupená.

„Mala by si si skúsiť zdriemnuť na chvíľu. Budem strážiť." Nemusela mi to hovoriť dvakrát. Vďačne som sa jej zosunula k nohám, stiahla si kapucňu nižšie do čela a pritiahla si nohy do klbka. V momente, ako som zavrela oči, som zaspala.

... a preniesla sa tam ...

... kde som sa cítila bezpečne.

„Musíš v seba viac veriť. Nie si taká slabá a bezbranná ako si myslíš," ozval sa mi v hlave Drakeov hlas.

Hoci som si nejasne uvedomovala, že je to len sen, usmiala som sa naňho. Nič ma nebolelo, nič ma netrápilo. Realita plynula ďaleko od pivnice lesnej chatky, kde som ho spoznala. Stáli sme oproti sebe ako dvaja bojovníci, pripravení sa na seba vrhnúť.

„Sústreď sa na mňa, Annie. Nedovolím, aby si zlyhala," rozprával a hypnotizoval ma pohľadom. „Hoci si sa magicky prejavila len včera, si čoraz silnejšia."

„Načo mi je Sila, keď ju nedokážem používať?" povzdychla som si nešťastne. „Mama kvôli mne zomrela."

Hlas sa mi zlomil.

„Zomrela, aby ťa chránila. Prisahala, že ťa ochráni aj za cenu svojho života." Jeho hlas bol oprostený akýchkoľvek emócií, akoby ho to vôbec netrápilo. „Podaj mi Knihu."

Knihu? Nechápavo som sa začal obzerať okolo seba, až mi padol zrak k spodnému schodu, kde ležal pohodený môj batoh. Vytiahla z neho knihu a bez zaváhania mu ju podala.

„Polož ruku dlaňou na symbol," povedal vážne.

Pripadal mi desivý, keď nežmurkal a ani sa nepousmial, ako to mával vo zvyku. Nepočula som, čo si začal nezrozumiteľne brblať popod nos. Kniha sa rozžiarila.

V poslednej dobe pri mne žiarilo tak veľa vecí a ľudí a očí, že už mi to ani neprišlo moc divné a nevzrušovala som sa z toho.

Cítila som, ako z nej začalo vyžarovať teplo, ktoré sílilo, až ma to pálilo, ale jeho pohľad mi nedovolil stiahnuť ruku. Držala som, aj napriek bolesti, čo mi vystreľovala od dlane do celého tela. Na čele sa mi perlili kvapôčky potu.

„Sústreď sa na mňa, Annie. Nedovolím, aby si zlyhala," po tej chvíli ticha bol jeho hlas ako úder biča. Strhla som sa, ale keď som chcela dať ruku preč, chytil ma za zápästie a držal ju na mieste. 

Bolo fascinujúce ho sledovať, aký bol pohltený tým čo robil, nech to bolo čokoľvek. Odrazu ma hrudi  zaštípalo.

Bielu blúzu som mala prepálenú a okrem holej, trochu popálenej kože, mi bola vidno len obhorená slonovinová podprsenka. Neveriacky som naňho vytreštila oči, neschopná kriku, ktorý sa mi tlačil do hrdla. 

Vytrhla som si ruku z jeho zovretia a začala pred ním inštinktívne ustupovať.

„Hrabe ti? To bolí," znela som ako malé decko, ktoré matka práve neprávom preplieskala.

„To má bolieť! Ako inak sa chceš naučiť brániť?!" odvetil a vyformoval vo svojich rukách svetelnú guľu, ktorú bez vrovania po mne hodil.

Nestačila som sa mu dostatočne rýchlo uhnúť a schytala som ranu do pleca. Rýchlosť s akou na mňa pálil jednu guľu za druhou sa zvyšovala. Na tele som nemala jediné miesto, ktoré by netrafil. Vlasy som mala priškvarené na krku a nenormálne smrdeli, ako spálená sliepka.

„Bráň sa!" húkol na mňa, približujúc sa pálil ďalej.

„Neviem ako...," chcelo sa mi plakať od zúfalstva a bolesti.

„Ale vieš! Sústreď sa!" húkal po mne ako psychopat. „Vytvor si v hlave štít. Skladaj ho ako puzzle. Kúsok po kúsku." Snažila som sa, ale nedal mi šancu.

„Keď sa preberieš, budeš si matne spomínať na tento sen. Ale to, čo som teraz urobil pochopíš, keď bude potreba," povedal a strelil poslednú guľu priamo na moju hlavu. Stihla som ju vykryť len tak tak, prekrížením rúk pred sebou...

S ľaknutím som sa zobudila tam, kde som zaspala. Jassie pri nohách. Cítila som sa omnoho horšie, než keď som šla spať. Nijako môj zúbožený stav nekomentovala, vstala a podala mi ruku.

„Musíme pokračovať," povedala s ľútosťou v hlase.

So zaťatými zubami som mlčky prikývla, chytila ju za ruku a vstala. Kráčalo sa mi omnoho lepšie a Jassie ma už skoro ani nemusela podopierať. Mala som chuť sa opýtať, kam ideme, ale nemala som dojem, že by to bol dobrý nápad v tom tichu.

Odrazu Jassie zastala. Naznačila mi, aby som sa prikrčila a pomalými opatrnými krokmi napredovala vpred. Neodvažovala som sa ani pohnúť. Srdce mi bilo až v krku. Po chvíli som to začula aj ja. Sotva pár metrov od nás niekde za kríkmi praskanie konárikov a stále sa to približovalo.

Koruny stromov sa jemne ohýbali vo vánku a zhadzovali zo seba posledné listy, padajúce v špirálach na zem. Ani som nedýchala, keď kráčala bližšie k tomu zvuku. Sledovala som, ako vykúka spoza stromu a uvoľnene sa s úsmevom obrátila.

„V poho. Poď," sama som nechápala, prečo sa na ňu tak spolieham a počúvam všetko čo povie, síce toho moc nenahovorila.

Celý život som mala pri sebe niekoho kto sa o mňa staral. Kto by mi povedal, čo mám robiť. Kam mám ísť. Komu veriť. S kým sa baviť. Lenže mama tu nebola. Bola som sama a musela som sa riadiť inštinktom, ktorý som vlastne ani nemala. Akoby ma vlk viedol priamo na porážku.

Bol zázrak, že ma ešte nezabili.

(Šťastný nový rok všetkým. Trošku som sa hrala, ale úprimne, píšem ako retard z tretej triedy. Za komentáre a názory vám budem vďačná)