Harry's POV.
V miestnosti panovala nepríjemná temnota, ktorú osvetľoval len jas mesiaca. Vládlo tu hlboké a neznesiteľné ticho. Zase sám. Opustený. V tomto veľkom priestore, ktorý sa snaží byť mojím domovom. Trhane som nasal vzduch do pľúc, usadil sa do čierneho kresla a pevne zomkol viečka očí k sebe.
Cítil som toľko pocitov vo mne, ktoré som pred všetkými schovával a snažil sa ich potlačiť niekde hlboko vo mne. Mal som potrebu byť na všetko sám. A aj som bol. Cítil som sa zmätene, nechcene, bezbranne, nanič, zúfalo. Nenávidel som to. Ale možno som si to všetko zaslúžil. Pretože ja si možno nezaslúžim šťastie, cítiť pocit byť šťastný, ako ostatní ľudia. Mám pocit, že každým dňom strácam sám seba. Niekedy sa cítim ako nejaký vták, ktorý nemá vlastný domov, v ktorom by sa mohol skutočne cítiť šťastne. Niekedy mám pocit, že nemám miesto na tomto nespravodlivom svete plného falošnosti, kde si ľudia podkopávajú nohy, bezdôvodne ohovárajú, snažia sa stať tvojím najlepším priateľom a pri tom im nestojíme za nič. Keď robím zlé rozhodnutia, je zo mňa automaticky zlý človek? Predsa každý z nás robí chyby. Nikto nie je dokonalý a ja mám od dokonalosti ďaleko. Keď už sa mi zdá, že nejaký môj drobný sen sa môže stať skutočnosťou, niečo sa stane, čo to pokazí a ja sa len nemo a nečinne prizerám, ako sa moje tajné sny rúcajú priamo predo mnou.
V deň, keď ma môj vlastný otec opustil, moje srdce sa zlomilo. Keď som dospel, boli dni, keď som sa len opíjal, pri čom som zabúdal aspoň na malú chvíľu na tú neznesiteľnú bolesť v mojom prázdnom srdci. Obklopujú ma ľudia, moji priatelia, ktorí mi chcú pomôcť, ale ja ich nechcem zaťažovať, nechcem im všetko vešať na nos, nechcem, aby si mysleli, že som slaboch, ktorým som. Nechcem, aby sa trápili mojou vinou, len ja som ten, ktorý si zaslúži cítiť bolesť. Snažím sa byť silný, chcem byť silným, chcem v živote, ktorý nie je fér, niečo dokázať. Možno chcem dokázať môjmu otcovi, že som osoba, ktorá si tu zaslúži byť, i keď jeho to s veľkou pravdepodobnosťou vôbec nezaujíma. A to bolí.
Život je celý temný, ale sú tu svetlá, Jane je mojím svetlom v mojej temnote. Prial som si byť nájdený. Zúfalo som si prial byť niekým nájdený.
Nasucho som prehltol a roztvoril oči, keď sa ozval zvonček domom, ktorý mi hlásil, že aspoň na malý moment nebudem sám. Zhlboka som sa nadýchol, keď som vstal z kresla a pomaly vydýchol. Moje bosé nohy pomaly kráčali po studenej podlahe, ktorá viedla na obrovskú chodbu. Ruku som priložil na ľadovú kľučku, do ktorej som zatlačil, čím som otvoril dvere, v ktorých sa objavil vysmiaty Niall. Drobný úsmev som sa mu snažil opätovať, keď si ma jeho modré oči premerali.
"Ahoj, Niall," hlesol som, keď vošiel dnu a ocitol sa na chodbe. Aspoň niekto si na mňa spravil čas. Aspoň niekto sa obetoval, aby so mnou bol v tomto dome. Bol som mu za to vďačný.
"Nazdar, brácho. Som tu v plnej kráse a som ti plne k dispozícii." Celou chodbou sa rozoznel jeho prenikavý smiech, pri tom ma narýchlo potľapkal po ramene, hneď na to sa zohol, aby si vyzul svoje topánky, ktoré uložil vedľa ostatné a opäť sa postavil na vlastné nohy.
"Diky, Niall, vážne." Založil som si ruky na hrudi a hlavou mu poukázal, aby sme sa presunuli do vedľajšej miestnosti.
"Ako predpokladám, hlavnou témou dnešného večera bude žena, ktorá si ťa získala." Moje oči sa rozšírili, keď si moja hlava postupne spracovala jednotlivé slová, ktoré vypustil Niall z úst. Zasvietil som svetlo v obývačke a obaja sme sa usadili na pohodlnú sedačku, "Jane, pochopiteľne," dodal po chvíli ticha.
Hlavu som mal sklopenú a očami som prepaľoval svoje nohy, pri tom však cítil na sebe Niallov prenikavý pohľad. Jane. Už len pri tom, ako vyslovil jej meno, prešiel mojím telom zvláštny elektrický náboj. Nedokážem si vysvetliť, čo mi robí.
"Nie, Niall," pokrútil som hlavou, snažiac sa ju odohnať z hlavy, "nechcem sa o nej rozprávať. Nie." Nechcem myslieť na jej prenikavé oči, jej dych berúci úsmev, jej červenajúcu tvár, jej omamnú vôňu... nie...stop. Chcem ju vyhnať z mojej hlavy. Prečo na ňu musím myslieť tak veľa a tak často? Prečo nenechá moju hlavou chladnou?
"Prestaň, Harry. Ja viem, čo to dievča s tebou robí." Nahlas som si povzdychol a odkašľal si. "Predo mnou sa nemusíš hrať na niečo, čo nie si. Ja ťa poznám Harry, dopekla." Tvár som si schoval do dlaní, pri tom som ňou jemne krútil.
"Nie," vydýchol som, "myslím, že si potrebujem zapáliť," zamrmlal som. Keď som sa chystal postaviť, Niallova ruka na mojom ramene ma zastavila. "Nechaj ma, Niall," zavrčal som nahnevane.
"Harry, spamätaj sa! Nepotrebuješ si zapáliť, chápeš? Nepotrebuješ." Hlavu som natočil jeho smerom a svoj pohľad zabodol do toho jeho. "Ja viem, ako ti teraz je. Ja viem, že sa mi tu snažíš zahrať, že si v pohode, ale nie si. Vidím to na tebe. To zlé obdobie je za tebou. Ty tú skurvenú cigaretu nepotrebuješ, rozumieš?" Niall postupne zvyšoval hlas, pri tom ja som pretočil očami dohora a rukami si zašiel do vlasov. "Cigarety si nefajčil skoro mesiac!" naštvane povedal, no to už som sa postavil a namieril si to k dobre známej skrinke, kde som mal jednu krabičku ukrytú. Jediným pohybom som ju otvoril a rukou ju rýchlo vyhľadal. S krabičkou, zapaľovačom a popolníkom v ruke som sa vrátil k Niallovi, vedľa ktorého som si sadol.
"Ty si taký idiot, Harold!"
Keď som vybral jednu cigaretu, krabičku som odhodil na konferenčný stolík a pohodlne sa oprel o sedačku. Pousmial som sa, keď som si cigaretu obzrel medzi mojimi prstami. Bol to dlhý mesiac. Cigaretu som si pritiahol k perám a zapálil ju čiernym zapaľovačom. Slastne som privrel oči vťahujúc tabakový dym do pľúc.
"Ani sa ma nepýtaj, ako si ma nasral."
"Ani sa nepýtam, Niall," zamrmlal som, zatvoril oči a spokojne vydýchol cigaretový dym. Pocítil som len menšiu úľavu. Snažil som sa zabudnúť. Na problémy, na úzkosť, na Jane. Aspoň na malú chvíľu. Pomaly som do seba vťahoval nikotín, vydychoval obláčiky dymu a neprítomne hľadel pred seba.
"Toto potrebuješ?!" Bolo vidno, že je Niall nasratý. Postavil sa na nohy a podišiel k veľkému oknu, ktoré otvoril. "Išlo ti to tak dobre! A ty si to musel pokaziť." Naďalej sa rozčuľoval. Po čase cez okno prechádzal príjemný vánok.
"Priznaj sa, kurva, čo cítiš k Jane," precedil medzi zuby, pri tom stál pri okne s prekríženými rukami na hrudi.
"Nič," zamrmlal som chrapľavým hlasom, pri čom na jazyku ma pálilo klamstvo. Jazykom som si oblizol pery, zhlboka sa nadýchol, keď som zhasol cigaretu v popolníku. Chystal som sa vybrať z krabičky ešte jednu cigaretu, ale Niall ku mne pribehol ako raketa a vytrhol mi ich z ruky.
"Už ti stačilo." Schoval si ich do zadného vačku nohavíc a ja som mu venoval zamračený pohľad. "Nepozeraj tak na mňa. To ti nepomôže," prudko vydýchol, keď sa rozvalil na sedačku. "A neklam. Mne, láskavo, neklam, jasné?!"
"Neklamem. Hovorím pravdu." Dlaňou som sa chytil za čelo a zatvoril som oči. V tichosti som nasával čerstvý vzduch, ktorý prichádzal z vonka, do pľúc.
"Prestaň, Harold. Mám sto chutí ti jednu vraziť na prebratie." Unavene som na neho pozrel a opäť som prekrútil očami.
"Chce čas," zamumlal som potichu, ale bol som si istý, že Niall to počul. Ale koľko času potrebuje? Koľko času chce, aby som sa k nej nepriblížil? Aby som ju nevidel? Povedal som jej, že počkám. Som vôbec schopný počkať?
"Čo?" náhle vyletelo z jeho úst, pri tom sa nechápavo tváril. Znova som sa postavil a podišiel som k oknu, ktoré bolo otvorené a zahľadel sa von.
"Počul si." Moje oči sa zapozerali na nočnú oblohu, ktorú zdobili hviezdy. Nedokázal by som si predstaviť oblohu bez tých žiarivých hviezd, ktoré ju tak dokonalo krášlili. Ja som temnota. Ona je svetlo. Pocítil som podivnú bolesť pri mojom srdci. Medzi zuby som si vtiahol spodnú peru, ktorú som nervózne žul. I keď som si to nechcel priznať, chýba mi.
"A ty chceš čas?" Slabo som si povzdychol.
"Dopekla, Niall, prestaň." Nechcel som, aby mi dával také otázky. Nevedel som, ako mu mám na ne odpovedať.
"Nemusíš sa predo mnou uzatvárať." Zamyslel som sa, pri tom som skúmavo hľadel na oblohu. "Ja ti chcem len pomôcť. Len chcem, aby si bol šťastný." Niall vždy vedel, čo má povedať. Snažil sa byť vždy pri mne. Navzájom sme sa obraňovali.
"Nemôžem si pomôcť," úzkostlivo som zo seba po neurčitom čase dostal. Hlasivky som mal oslabené, v ústach sucho. "I keď ju kurevsky moc chcem dostať z hlavy, nejde to," zašepkal som zlomeným hlasom, keď som započul blížiace sa kroky.
"Harry," oslovil ma pokojným hlasom, "aj keď si to ty nechceš pripustiť, máš ju rád. Preto ju nemôžeš dostať z hlavy."
Prehltol som hrču v krku. Blbosť. Ja neviem, čo je to láska. Neviem, čo znamená vysloviť dve čarovné slová 'ľúbim ťa.' Nikdy som ich nikomu nepovedal.
"Neviem, čo je to láska. Nezaslúžim si Jane. Ona nepotrebuje takého idiota, akým som ja," zamrmlal som. Jane si zaslúži len všetko najlepšie v tomto skazenom svete. Potrebuje chlapa, ktorý by jej preukazoval lásku, ktorú ja nepoznám, každý deň. Potrebuje niekoho, kto by jej dokázal zniesť i modré z neba.
"Nehovor hlúposti, Harry. Daj tomu šancu. Daj Jane šancu, aby ti to ukázala, že to v tebe je. Ukáž Jane, že sa nebojíš svojich citov."
Otočil som sa na päte a porozhliadal sa po obývačke. Pomaly som sa usadil na studenú zem a hlavu si oprel o stenu. Niekedy sa cítim ako malý chlapec stratený v tomto svete. Zúfalo si želám, aby ma niekto chytil za ruku a ukázal mi správny smer. Možno v kútiku duše si prajem, aby to bola Jane, ale viem, že si ju nezaslúžim a preto chcem to želanie potlačiť.
"Počkaj na ňu. Bojuj o ňu. Je to prvé dievča, ktoré sa mi pozdáva a myslím si, že je vhodné pre teba. I keď som si to spočiatku nemyslel, pretože ťa poznám a viem, ako sa správaš k ženám, ale pri Jane si v ten deň bol iný. A, Harry, ty veľmi dobre vieš, čo je to láska. Len sa ju bojíš cítiť."
"Ja ani sám neviem, čo cítim, Niall. Som stratený," zašepkal som.
"Nie si stratený. Prešiel si si toľkými vecami. Si silný." Krútil som hlavou na znak nesúhlasu. "Vieš, čo som si všimol? Keď si bol s Jane, na tvojej tvári žiaril úprimný úsmev vďaka nej. Myslím si, že si v tých chvíľach zabúdal na všetko. Nepotreboval si nejakú posratú cigaretu, alkohol. Bol si to ty. A preto ju potrebuješ."
"Nechcem ju využívať."
"To nie je využívanie. Vy sa navzájom potrebujete." chytil som sa za hlavu a privrel oči.
"Som už unavený, Niall." Potichu si povzdychol a kľakol si predo mňa. Vedel som, že keď si teraz pôjdem ľahnúť do mojej postele, nezaspal by som. Utápal by som sa vlastnými myšlienkami, ktoré by ma postupne zožierali.
"Nenechám ťa dnes samého. Prespím tu, dobre?" Pozrel som na neho. Všimol som si, že Niall pozoruje moje oči, v ktorých sa snažil niečo vyčítať. Odvrátil som od neho svoj pohľad a len prikývol hlavou. Bol som rád. Nechcel som byť sám a mučiť sa neznesiteľným tichom v dome.
Tma nemôže vyhnať čiernu temnotu, iba svetlo to môže urobiť.
POZNÁMKA: Diel je špeciálne venovaný mojej úžasnej Bare (bara_sykes), ktorá chcela pohľad z Harryho strany, tak tu ho máte. Bez nej by tu nebol. :-)