If You Say So (Harry Styles / SK)

If You Say So (Harry Styles / SK) ♦ CHAPTER 28

Harry's POV.

V miestnosti panovala nepríjemná temnota, ktorú osvetľoval len jas mesiaca. Vládlo tu hlboké a neznesiteľné ticho. Zase sám. Opustený. V tomto veľkom priestore, ktorý sa snaží byť mojím domovom. Trhane som nasal vzduch do pľúc, usadil sa do čierneho kresla a pevne zomkol viečka očí k sebe.

Cítil som toľko pocitov vo mne, ktoré som pred všetkými schovával a snažil sa ich potlačiť niekde hlboko vo mne. Mal som potrebu byť na všetko sám. A aj som bol. Cítil som sa zmätene, nechcene, bezbranne, nanič, zúfalo. Nenávidel som to. Ale možno som si to všetko zaslúžil. Pretože ja si možno nezaslúžim šťastie, cítiť pocit byť šťastný, ako ostatní ľudia. Mám pocit, že každým dňom strácam sám seba. Niekedy sa cítim ako nejaký vták, ktorý nemá vlastný domov, v ktorom by sa mohol skutočne cítiť šťastne. Niekedy mám pocit, že nemám miesto na tomto nespravodlivom svete plného falošnosti, kde si ľudia podkopávajú nohy, bezdôvodne ohovárajú, snažia sa stať tvojím najlepším priateľom a pri tom im nestojíme za nič. Keď robím zlé rozhodnutia, je zo mňa automaticky zlý človek? Predsa každý z nás robí chyby. Nikto nie je dokonalý a ja mám od dokonalosti ďaleko. Keď už sa mi zdá, že nejaký môj drobný sen sa môže stať skutočnosťou, niečo sa stane, čo to pokazí a ja sa len nemo a nečinne prizerám, ako sa moje tajné sny rúcajú priamo predo mnou.

V deň, keď ma môj vlastný otec opustil, moje srdce sa zlomilo. Keď som dospel, boli dni, keď som sa len opíjal, pri čom som zabúdal aspoň na malú chvíľu na tú neznesiteľnú bolesť v mojom prázdnom srdci. Obklopujú ma ľudia, moji priatelia, ktorí mi chcú pomôcť, ale ja ich nechcem zaťažovať, nechcem im všetko vešať na nos, nechcem, aby si mysleli, že som slaboch, ktorým som. Nechcem, aby sa trápili mojou vinou, len ja som ten, ktorý si zaslúži cítiť bolesť. Snažím sa byť silný, chcem byť silným, chcem v živote, ktorý nie je fér, niečo dokázať. Možno chcem dokázať môjmu otcovi, že som osoba, ktorá si tu zaslúži byť, i keď jeho to s veľkou pravdepodobnosťou vôbec nezaujíma. A to bolí.

Život je celý temný, ale sú tu svetlá, Jane je mojím svetlom v mojej temnote. Prial som si byť nájdený. Zúfalo som si prial byť niekým nájdený.

Nasucho som prehltol a roztvoril oči, keď sa ozval zvonček domom, ktorý mi hlásil, že aspoň na malý moment nebudem sám. Zhlboka som sa nadýchol, keď som vstal z kresla a pomaly vydýchol. Moje bosé nohy pomaly kráčali po studenej podlahe, ktorá viedla na obrovskú chodbu. Ruku som priložil na ľadovú kľučku, do ktorej som zatlačil, čím som otvoril dvere, v ktorých sa objavil vysmiaty Niall. Drobný úsmev som sa mu snažil opätovať, keď si ma jeho modré oči premerali.

"Ahoj, Niall," hlesol som, keď vošiel dnu a ocitol sa na chodbe. Aspoň niekto si na mňa spravil čas. Aspoň niekto sa obetoval, aby so mnou bol v tomto dome. Bol som mu za to vďačný.

"Nazdar, brácho. Som tu v plnej kráse a som ti plne k dispozícii." Celou chodbou sa rozoznel jeho prenikavý smiech, pri tom ma narýchlo potľapkal po ramene, hneď na to sa zohol, aby si vyzul svoje topánky, ktoré uložil vedľa ostatné a opäť sa postavil na vlastné nohy.

"Diky, Niall, vážne." Založil som si ruky na hrudi a hlavou mu poukázal, aby sme sa presunuli do vedľajšej miestnosti.

"Ako predpokladám, hlavnou témou dnešného večera bude žena, ktorá si ťa získala." Moje oči sa rozšírili, keď si moja hlava postupne spracovala jednotlivé slová, ktoré vypustil Niall z úst. Zasvietil som svetlo v obývačke a obaja sme sa usadili na pohodlnú sedačku, "Jane, pochopiteľne," dodal po chvíli ticha.

Hlavu som mal sklopenú a očami som prepaľoval svoje nohy, pri tom však cítil na sebe Niallov prenikavý pohľad. Jane. Už len pri tom, ako vyslovil jej meno, prešiel mojím telom zvláštny elektrický náboj. Nedokážem si vysvetliť, čo mi robí.