Všetko bolo v absolútnom poriadku. Myslím tým, že naozaj všetko bolo v poriadku. Až som sa toho obávala, pretože som presne vedela, že v mojom živote nemôže byť dlhú dobu taká úžasná idylka. A keďže to teraz bolo už vyše mesiaca, kedy sa nestalo nič prevratné, tak som sa bála ešte viac. Bolo to ako ticho pred búrkou.
A skutočne som mala pravdu, keď mi na mobil prišla správa od neznámeho čísla, ktorej odosielateľ sa chcel so mnou dohodnúť na stretnutí. Podpísaná pod textom bol nikto iný, ako Emma. Rozhodovala som sa dosť dlhú dobu, či tam ísť alebo sa na to vykašľať. Netušila som čo to môže byť, prečo sa so mnou chce stretnúť a aký je jej zámer toho všetkého. Nakoniec som ale po práci šla Zaynovým autom do dohodnutej kaviarne, kde sme mali dohodnuté stretnutie.
Zaynovi som nič nepomínala, pretože som bola presvedčená, že by s tým nesúhlasil. Ba čo viac, vynadal by mi iba za to, že som o tom premýšľala. Mne samotnej sa tam príliš nechcelo ísť, no moja zvedavosť a akási vnútorná potreba sa s ňou stretnúť ma nútili ísť vpred. Vonku bola zima a celá Oxford street bola ovešaná vianočnými ozdobami, ktoré ju osvecovali aj teraz, keď deň končil a nastávala tma.
Necítila som sa veľmi dobre už asi dva dni a bolo mi jasné, že ak do seba nenadopujem všetky tabletky, tak o chvíľu padnem do postele s teplotou. Golier čierneho kabátu som si pritiahla bližšie ku krku a prešla cez cestu priamo do kaviarne, cez ktorej presklené okná som mohla vidieť Emmu sediacu a zamyslenú pri stole.
Neváhala som a prišla priamo k nej. Pozerala do svojho hrnčeka s kávou a nevnímala okolie. Až vtedy, keď som si sadla oproti nej s napätým výrazom v tvári a kabelku položila na stoličku vedľa seba, zodvihla hlavu a uľavene si povzdychla. Vyzerala byť spokojná s tým, že som nakoniec prišla napriek tomu, že sme na tom boli dohodnuté už dva dni.
Ani jedna z nás sa neobťažovala s pozdravom, proste sme na seba hľadeli. Ja som čakala, kedy a s čím na mňa vyrukuje a ona zase vyzerala, že sa jej slová zasekli v hrdle.
„Vďaka, že si prišla,“ prehovorila potichu a lyžičkou si pomiešala kávu.
„Sama neviem, prečo som tu, ak mám byť úprimná,“ vyslovila som, no nebolo to myslené, ani ako urážka, skôr ako pravda.
„Ja zas neviem, prečo mi tak dlho trvalo, aby som sa ti ozvala. Chcela som to urobiť hneď po našom poslednom stretnutí, ale bála som sa,“ tón jej hlasu bol celkom odlišný od toho, ktorým na mňa hovorila v Zaynovom dome. Aj jej výzor bol iný. Pod očami mala kruhy a pleť bledú, až príliš povedala by som. Vlasy mala v neupravenom drdole na vrchu hlavy a namaľovaná nebola takmer vôbec.
„Čo potrebuješ, Emma,“ oslovila som ju.
Vzdychla a vyzerala, akoby hľadala vhodné slová na začatie našej konverzácie. „Chcem sa ti ospravedlniť a tiež poďakovať,“ odvetila a zvesila ramená. Prišla mi taká zničená, zlomená, ale nevedela som prečo. „Bola som hlúpa a povedala by som, že ani to nie je dostatočné vyjadrenie toho, ako som sa správala. Snažila som sa vás rozoštvať, pretože som pozerala iba na seba a neuvedomovala som si, že aj keby si Zayna odkopla ty alebo on teba, tak by som Zayna nikdy nemala pre seba,“ hovorila úprimne a jej hlas bol tichý, veľmi tichý.
Zostala som ticho, nemala som čo povedať a hlavne som mala tušenie, že ešte neskončila. „A hlavne sa ti chcem poďakovať, že si sa zastala vtedy človeka, ktorý si to vôbec nezaslúžil.“
Vzdychla som a pomaly si vyzliekla kabát. Snažila som sa získať viac času na nájdenie slov, čo mi dožičil aj čašník, u ktorého som si objednala nechladenú a nesýtenú minerálku. „Nemáš mi za čo ďakovať, pretože to čo som vtedy povedala Zaynovi som myslela vážne. Nemal právo ťa tak využiť a potom, keď si k nemu začala prechovávať city, tak ťa odkopol.“
Kývla hlavou a pozrela na stôl. Vyzerala byť chvíľu duchom neprítomná. „Môžem si za to sama. Mala som tušiť, že chlap, ako on proste nie je pre mňa. Že by ma nebol schopný milovať. Ibaže teba miluje,“ pozrela na mňa spod mihalníc.
„Ale aj ja som si pri ňom zo začiatku vytrpela svoje,“ nechcela som jej na nos vešať všetko, úplne všetko, pretože to, že sme sa teraz stretli vonkoncom neznamená, že medzi nami začne kvitnúť nejaké priateľstvo.
„Prepáč mi to. Viem, že pre teba zrejme nie je vôbec ľahké, že tu musíš sedieť so ženou, ktorá miluje tvojho priateľa,“ keď tieto slová povedala, skutočne sa mi to zdalo zvláštne.
„Srdce si nevyberá, do koho sa zamiluje. Nemôžeš za to,“ mykla som ramenami a poďakovala čašníkovi, ktorý predo mňa postavil pohár s minerálkou. Potrebovala som sa napiť, pretože som mala úplne vyschnuté v krku. netušila som, či to je z tejto nepríjemnej situácie alebo skôr z choroby, ktorá okolo mňa krúži.
„Ja som sa ale chovala tak, ako by sa zamilovaný človek správať nemal,“ pokrútila hlavou a ja som na ňu nechápavo pozrela. „Bola som sebecká a chcela ho mať pre seba a pritom som si vôbec neuvedomovala, že on je šťastný iba s tebou. Diana, poviem ti úprimne, že by som dala všetko na svete za to, aby ku mne Zayn cítil to čo ja, ale chcem tiež, aby bol šťastný a ak to nemá byť so mnou, ja sa uspokojím aj s tým, že je to s tebou.“
Bola som jej slovami prekvapená a nevedela som čo na to povedať. Niečo také som isto nečakala od nej, ale zdanie môže klamať a mňa oklamalo veľmi. Povedala by som, že je to sebecký a egoistický človek, ktorý nemyslí na nič iné iba na seba, ale zmýlila som sa. Práve teraz sa dobrovoľne vzdala muža, ktorého ako povedala miluje iba preto, aby bol šťastný.
„Dúfam, že aj ty raz nájdeš šťastie s iným mužom,“ nemala som jej na to čo viac povedať, ani žiadne ďakujem a už vôbec nie sa jej vysmiať do tváre.
Smutne zodvihla kútik úst. „Budem sa o to snažiť. Chcem zabudnúť na to, že nejaký Zayn Malik v mojom živote vôbec bol.“
Pri tomto som si presne spomenula na moje vlastné slová, ešte pred tým, ako sa dostal môj a Zaynov vzťah do takého štádia ako je teraz. Tiež som na neho chcela zabudnúť, vymazať ho zo svojho života a nikdy ho do neho nepustiť. Ibaže to by sa mi Zayn nemohol dostať príliš pod kožu.
Chcela som jej niečo povedať, neviem čo presne, ale vyrušilo ma zvonenie môjho telefónu. Nemusela som ho vytiahnuť z kabelky, nemusela som byť ani veštica, aby som vedela, že je to Zayn. Mala som úž dávno po práci a isto bol celý bez seba, keď som doma ešte nebola a ani som sa mu neozvala.
Nemo som pozrela na Emmu. „Budem musieť ísť,“ postavila som sa, keď nemo prikývla. Obliekla som si kabát a z kabelky vytiahla peňaženku. „Ak by si niečo potrebovala, tak moje číslo máš,“ ani neviem prečo som jej to povedala, ale už sa stalo. Na stôl som položila peniaze a pripravila sa na odchod.
„Ďakujem, Diana,“ prekvapene som vzhliadla od jej ruky, ktorá zvierala tú moju, keď ma zastavila. Jej pohľad bol tak intenzívny a neviem prečo, ale mala som pocit, akoby ma očami prosila o pomoc. Vyzerala zúfalo a pôsobila tak skormútene.
Pousmiala som sa a on moju ruku pustila. Na nič som nečakala a zatiaľ čo som šla ku Zaynovmu autu, rýchlo som vytiahla telefón, ktorý zvonil už tretí krát. „Už idem domov,“ vychŕlila som zo seba rýchlosťou blesku a ani ho nepozdravila.
„Kde si? Prečo si sa mi neozvala,“ zvreskol do telefónu a ja som si presne vedela predstaviť vrásky na čele do toho, ako sa mračí a hrubá žila na krku. vždy to tak bolo a vždy to tak aj bude. Napriek tomu som si viac ako inokedy uvedomovala, že som šťastná, že ho mám.
„Už idem domov,“ zopakovala som so smiechom a nastúpila do auta.
„Povieš mi, kde si bola?“
„Som na Oxford street. Potrebovala som niečo kúpiť,“ odvetila som a naštartovala.
„Vypni ten motor, Diana. Nebudeš šoférovať a pri tom telefonovať,“ zavrčal naštvane.
Prevrátila osm očami a bola rada, že ma nemôže vidieť. Bola som prekvapená, že má také dobré uši, keďže počul cez telefón to, ako štartujem. „Upokoj sa, o chvíľu som doma.“
Na druhej strane linky bolo počuť hlasné povzdychnutie. „Bál som sa o teba, anjelik,“ jeho hlas už bol tichší, ale stále mal v sebe náznaky hnevu.
„Viem, prepáč mi to. O chvíľu som tam. Milujem ťa,“ usmievala som sa a už naozaj chcela byť pri ňom.
„Aj ja ťa milujem. Jazdi opatrne,“ iste bolo mi jasné, že ak by sa mi nedajbože niečo stalo, napríklad niečo smrteľné, tak by ma Zayn oživil, aby ma mohol sám vlastnými rukami zabiť.