Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

9. Kapitola

            Mohla som ale tušiť, že Zayn nebude čakať na nejaké moje rozhodnutie. Vždy si vezme čo chce ona sám a najmä to čo chce. V tomto prípade to bol bozk a ja. Nahol sa ku mne a pritisol svoje pery na tie moje s takou silou, že ak by ma pred tým nechytil za tvár, isto by som to neustála.

 

            Nebol ani trochu jemný. Skôr do toho vkladal všetko čo cítil. Vášeň, túžbu, smútok, zúfalstvo, ale aj trochu hnevu. Všetky naše pocity sa medzi sebou miesili a ja som okamžite vedela, že bez neho proste nedokážem byť ani sekundu. Nevedela by som znovu predstierať sama pred sebou, že neexistuje, že som ho nikdy nestretla, že sa mojim životom nikdy neprehnal ako ničivý hurikán.

 

            Chytila so ho na zátylku a vyšvihla sa na špičkách, aby ku mne mal lepší prístup. Neviem či to bolo iba spôsobené jeho absenciou v mojom živote a tým, ako veľmi som sa snažila na neho nemyslieť, no jeho postava mi prišla ešte mohutnejšia a väčšia ako pred pár mesiacmi.

 

            Ruky mi ako hady omotal okolo pása a zodvihol ma zo zeme. Bolo to celkom automatické, keď som mu nohy omotala okolo pása bez toho, aby som naše pery od seba odtiahla. Nepotrebovala som dýchať, nepotrebovala som celkom nič, iba Zayna a jeho prítomnosť. „Milujem ťa,“ šepla som pomedzi bozky, no nenechala mu priestor na to, aby moje slová zopakoval.

 

            Cítila som ako sa usmial, no nijako inak ma moje slová nezareagoval. V tejto chvíli som bola odhodlaná dať mu všetko. Celé moje srdce – ktoré mu patrí už dlho, hoci som si to nepripúšťala, ale najmä svoju dušu a telo.

 

            Prešiel so mnou k posteli, na ktorú ma opatrne položil. Srdce mi búšilo aj v spánkoch. Bola som nervózna, ale strach som nemala, pretože som tušila, že pri ňom ho v tomto ohľade ma nemusím vôbec. Odtiahol sa a očami skenoval celú moju tvár, hádam aby našiel čo i len minimum nechuti urobiť to, čo sme chceli. Nič nenašiel, no jeho výraz bol ostražitý a opatrný zároveň.

 

            „Som v poriadku,“ povedala som celkom potichu a pohladila ho po strnisku, ktoré za sebou začalo zanechávať červené fliačiky na jemnej koži na krku o sekundu neskôr. Zakláňala som hlavu, aby mal ku mne lepší prístup a pritláčala si jeho telo bližšie ku svojmu. Chcela som ho cítiť všade naokolo aspoň tak, ako som cítila jeho vôňu.

 

            Tak veľmi mi chýbali všetky veci s ním spojené, že teraz keď som ich mala späť bála som sa, že opäť zmiznú. Že sú to iba veľmi živé preludy. Ibaže oni tu stále boli. stále ma bozkával na kľúčnej kosti, ešte stále som ležala pod ním s nohami omotanými okolo jeho tela a jasne cítila jeho veľké dlane, ako hladia moje stehná cez látku nohavíc.

 

            Nikdy by som si nepomyslela, že by som niečo takéto mohla dovoliť a hlavne mohla robiť dobrovoľne. Pred pár mesiacmi by mi nenapadlo ani to, že by som to mohla dovoliť Zaynovi a že jeho slová o tom, ako budem prosiť o jeho bozky a dotyky by mohli byť pravdivé. Všetko toto by som okamžite zmietla zo stola so slovami, že je to obrovská hlúposť. Ibaže teraz som vedela, ako veľmi som sa mýlila a práve Zayn bol ten, ktorý celý ten čas tušil pravdu.

 

            Jeho bozkov som sa nabažiť nevedela ako ja, tak celé moje telo. Napriek tomu, že sa mi neuveriteľne páčilo ako prešiel jazykom ponad mojimi prsiami, aj tak som si ho pritiahla za golier čiernej koženej bundy k sebe a opäť ho nechala, aby sa popasoval s mojimi perami.

 

            Neviem ako ďaleko by sme zašli, vlastne presne viem ako ďaleko, no vyrušil nás Zaynov telefón. Zavrčal a odtiahol sa. Nie však veľmi ďaleko, skôr sa zdalo, akoby trucoval, pretože tvár zaboril do mojich vlasov porozhadzovaných po posteli a päsť pevne zaťal. „To snáď nie je pravda,“ zamrmlal.

 

            Zasmiala som sa a pohladila ho po celej dĺžke chrbta. „Zodvihni to,“ povedala som a trochu ho začala odstrkovať. Zodvihol hlavu a zamračene na mňa pozrel. Vyzeral, akoby bol mojimi slovami zradený.

 

            „Fajn?“ kývol hlavou a prevalil sa na posteľ vedľa mňa. „Prosím,“ ozval sa do telefónu nie príliš vľúdnym hlasom. „Čo chceš,“ vyštekol.

 

            Chvíľu počúval a ja som napriek malej vzdialenosti medzi nami nemohla rozoznať slová, iba akési mrmlanie na druhej strane linky. Podľa hlasu som to typovala na Nialla. „Nie, nie som nervózny preto, že som ju nenašiel, ale preto, že som ju našiel a vy debili voláte nevhod,“ zasmiala som na napriek tomu, že Zaynovi očividne do smiechu vôbec nebolo.

 

            Zodvihla som sa na lakti a rýchlo ho pobozkala na čelo. Švihol po mne pohľadom, ktorý bol už nemej vytočený, no Niall zrejme povedal niečo, čo ho prinútilo sa opäť rozčertiť. „Ste vy normálny. Preboha počúvate sa?“ nechápavo krútil hlavou. „Sme oblečený, mám vám poslať fotku?“ zavrčal a prekryl si dlaňou oči.

 

            Už chápem o čom sa zrejme rozprávajú. Pri tom pomyslení, že rozoberajú so Zaynom niečo, čo sa medzi nami ani len nestihlo stať – vďaka nim- mi do tváre stúpla červeň. Čelom som sa oprela o Zaynovu hruď a odvrátila sa tak, aby nevidel moje ružovkasté líca a ani idiotský úsmev, ktorý sa mi usadil na tvári.

 

            „Viete čo? Zajtra sme späť v Londýne, do tej doby si nájdete iné veci na práci a neotravujte,“ chvíľu opäť počúval, čo mu kecajú do telefónu. „Neviem čo,“ skríkol. „Choďte napríklad odstreliť nejaký problém. Čaute,“ bez toho aby počkal na ich odpoveď zavesil a hodil teraz už vypnutý telefón na posteľ vedľa seba.