Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

25. Kapitola

Všetko bolo v absolútnom poriadku. Myslím tým, že naozaj všetko bolo v poriadku. Až som sa toho obávala, pretože som presne vedela, že v mojom živote nemôže byť dlhú dobu taká úžasná idylka. A keďže to teraz bolo už vyše mesiaca, kedy sa nestalo nič prevratné, tak som sa bála ešte viac. Bolo to ako ticho pred búrkou.

            A skutočne som mala pravdu, keď mi na mobil prišla správa od neznámeho čísla, ktorej odosielateľ sa chcel so mnou dohodnúť na stretnutí. Podpísaná pod textom bol nikto iný, ako Emma. Rozhodovala som sa dosť dlhú dobu, či tam ísť alebo sa na to vykašľať. Netušila som čo to môže byť, prečo sa so mnou chce stretnúť a aký je jej zámer toho všetkého. Nakoniec som ale po práci šla Zaynovým autom do dohodnutej kaviarne, kde sme mali dohodnuté stretnutie.

            Zaynovi som nič nepomínala, pretože som bola presvedčená, že by s tým nesúhlasil. Ba čo viac, vynadal by mi iba za to, že som o tom premýšľala. Mne samotnej sa tam príliš nechcelo ísť, no moja zvedavosť a akási vnútorná potreba sa s ňou stretnúť ma nútili ísť vpred. Vonku bola zima a celá Oxford street bola ovešaná vianočnými ozdobami, ktoré ju osvecovali aj teraz, keď deň končil a nastávala tma.

            Necítila som sa veľmi dobre už asi dva dni a bolo mi jasné, že ak do seba nenadopujem všetky tabletky, tak o chvíľu padnem do postele s teplotou. Golier čierneho kabátu som si pritiahla bližšie ku krku a prešla cez cestu priamo do kaviarne, cez ktorej presklené okná som mohla vidieť Emmu sediacu a zamyslenú pri stole.

            Neváhala som a prišla priamo k nej. Pozerala do svojho hrnčeka s kávou a nevnímala okolie. Až vtedy, keď som si sadla oproti nej s napätým výrazom v tvári a kabelku položila na stoličku vedľa seba, zodvihla hlavu a uľavene si povzdychla. Vyzerala byť spokojná s tým, že som nakoniec prišla napriek tomu, že sme na tom boli dohodnuté už dva dni.

            Ani jedna z nás sa neobťažovala s pozdravom, proste sme na seba hľadeli. Ja som čakala, kedy a s čím na mňa vyrukuje a ona zase vyzerala, že sa jej slová zasekli v hrdle.

            „Vďaka, že si prišla,“ prehovorila potichu a lyžičkou si pomiešala kávu.

            „Sama neviem, prečo som tu, ak mám byť úprimná,“ vyslovila som, no nebolo to myslené, ani ako urážka, skôr ako pravda.

            „Ja zas neviem, prečo mi tak dlho trvalo, aby som sa ti ozvala. Chcela som to urobiť hneď po našom poslednom stretnutí, ale bála som sa,“ tón jej hlasu bol celkom odlišný od toho, ktorým na mňa hovorila v Zaynovom dome. Aj jej výzor bol iný. Pod očami mala kruhy a pleť bledú, až príliš povedala by som. Vlasy mala v neupravenom drdole na vrchu hlavy a namaľovaná nebola takmer vôbec.

            „Čo potrebuješ, Emma,“ oslovila som ju.

            Vzdychla a vyzerala, akoby hľadala vhodné slová na začatie našej konverzácie. „Chcem sa ti ospravedlniť a tiež poďakovať,“ odvetila a zvesila ramená. Prišla mi taká zničená, zlomená, ale nevedela som prečo. „Bola som hlúpa a povedala by som, že ani to nie je dostatočné vyjadrenie toho, ako som sa správala. Snažila som sa vás rozoštvať, pretože som pozerala iba na seba a neuvedomovala som si, že aj keby si Zayna odkopla ty alebo on teba, tak by som Zayna nikdy nemala pre seba,“ hovorila úprimne a jej hlas bol tichý, veľmi tichý.