Ráno sa Laure vôbec nechcelo vstávať. Veci boli pobalené a jediné čo jej ostávalo bolo dať sa do poriadku a vybrať sa na zastávku. Bola pripravená na odchod.
Usadila sa v autobuse a hľadela na krajinu okolo. Všetko bolo rovnaké ako včera no predsa iné. Nechápala však v čom. V duchu odratúvala nadchádzajúce zastávky a nevedela sa dočkať kedy budem konečne sedieť v pohldlnom vlaku.
Nemohla tomu uveriť....len niekoľko hodín a bude všetkému koniec.
Dnes oficiálne ukončovali prvý polrok. Zaokrúhlené známky, ktoré svietili na bielom papieri to len potvrdzovali.Bolo to čierne na bielom.
Ona sa však nelúčila len so starým polrokom ale aj so školou a všetkými naokolo. Pohovor v novej škole ji síce čakal až o týždeň a po polročných prázdninách sa mala vrátiť späť, ale niečo ticho našepkávalo, že to sa už nestane. Aj keď nádej stále bola...
Bolo to to najťažšie čo v poslednej dobe urobila – opustiť známe vody. Slzy opäť stekali po lícach a na biológiu išla s mokrými očami. Mala chuť obúchať si hlavu o múr, pretože jej neustále niekto hovoril, že mu bude chýbať. I keď tomu moc neverila. Každý predsa časom zabudne.
Teda...až na tých ktorí pre nás niečo znamenali a rovnako aj my pre nich...tam spomienky ostanú.
V tento deň bola najuprimnejším človekom na svete. Všetko čo povedala, myslela vážne. A to, čo povedala Lucasovi obzvlášť....
Stála tam pred chalanmi znova so slzami v očiach , opierajúc sa o dlaňami rúk lavicu a ďakovala za všetko čo ju naučili, ikeď si to neuvedomovali. Vďaka nim sa stala zo šedej myšky sebavedomou a silnou ženou.
To, že musela odísť od všetkého čo som poznala do úplne neznámeho sveta Laure trhalo srdce z tela. Avšak jedno vedela - tam kdesi v diali ju čaká nová a krajšia budúcnosť....
A vďaka Lucasovi mala väčšiu chuť bojovať a ísť vpred ako kedykoľvek predtým........
***
V kalendári sa písal dátum 2.2.2016
Od rána bola nesvoja lebo vedela, aká je krutá realita - do Bratislavy sa už na gympel nevráti. Bude ďaleko od brehov známych vôd. Bude bez tých, s ktorými odierala školské lavice od septembra. Začne nový život na novom mieste, v novej škole a s novými tvárami. Je za ňou opäť ďalšia životná kapitola.
Víkend bol pre ňu jedným obrovským peklom. Nevedela, čo so sebou. Odmietala vstať z postele, obliecť sa a čokoľvek urobiť. Jej malý svet bol zničený. Ako zrkadlo rozbitý na márne kúsky. Neustále sa mračila a moje správanie vyústilo do pekne ostrej hádky s rodičmi. Cítila sa, akoby jej niekto roztrhol dušu na dve polovice. A najviac zo všetkého mi chýbal ON... Martin- istota a opora.....
V piatok sa správal akoby to bol úplne bežný deň a nie Laurin posledný.Zrejme si to neuvedomoval, že ona už končí......
Zapla Messenger a išla si pozrieť niečo na internet, Keď vtom prišla správa. Bolo niečo po druhej poobede tak ostala dosť prekvapená. Ale hneď si domyslela, kto je jej odosielateľom a to ju ani nemusela čítať...
„Ty si už odišla?"
„Áno."
Skončila etapa Bratislava a začala etapa Wieselburg. Priateľstvo však ostalo.