✔Odmietnutie s charakterom

XI.Čas uteká

Po zaznení tónu neustále hlasného až príliš otravného budíka sa donútila vstať z postele obliekla sa do riflí a pohodlného trička. Presunula sa do kúpeľne, aby vypadala aspoň trocha ako človek, nie ako príšera akéhosi hororu.

V kuchyni bolo rušno. Sam si chystal raňajky a kŕmil psov. Bol jej kamarátom odkedy si pamätá. Spájalo ich mnoho - spomienky na minulé dobrodružstvá, zmýšľanie či ich " zakázaná" minulosť. A tá dokázala aj rozdeliť....teda až doteraz.

Teraz keď počas školských mesiacov u nich bývala sa vzťahy medzi priateľmi po určitom čase dali do starých koľají a oni sa znova dokázali rozprávať o čomkoľvek. Konečne mala pocit, že jej niekto po dlhom čase zasa rozumie.

"Pohni si! Ak kvôli tebe zmeškám autobus, tak za seba neručím," ozvalo sa spoza kúpeľňových dverí.

To by nebol on, keby nemal všetko a všetkých pod kontrolou. Bol rodený manipulátor. Vždy dostal čo chcel....teda takmer. Preto aby získal čo chcel využil čestné ale i zákerné metódy. A ona ho celé tie roky poslúchala ako psík. Malo to svoj dôvod - vždy ju ochraňoval. Ich mamy boli kamarátky, takže boli skoro stále spolu. Chodili spolu do škôlky, hrávali sa v piesku a do určitého času navštevovali aj rovnakú základnú školu.

Umyla si zuby a zamrmlala nezrozumiteľnú odpoveď. V kuchyni zhltla raňajky a pozerala na hodinky. Ešte máme čas. Sadla som si do obývačky a pozerala Teleráno.

" Choď sa obuť, lebo už meškáme," zahrmel zpoza chrbta jeho hlas.

Rýchlo schmatla veci zavrela za sebou dvere a obula sa. Sam popri nej prebehol a kričal nech si pohne....nuž to by nebol on.

Samozrejme na autobus dobehli v poslednej chvíli. Posadila sa a sledovala zoznam zastávok. Dostať sa do školy bola vtedy jej jediná priorita.

Meškala . Za ten čas by jej rovno mohli vymyslieť prezývku Oneskorenec. Bol to tretí týždeň a ona meškala takmer každý deň. Bratislavská doprava bola jednoducho jedna veľká katastrofa.

V šatni sa prezula a rýchlosťou blesku po schodoch vyletela na druhé poschodie pred učebňu nemčiny. Jemne zaklopala na dvere a tie sa v zápätí otvorili. Stál tam náš profesor neminy s nákazlivým úsmevom na tvári a zaželal jej dobré ráno .Laura len vykoktala odpoveď a nejakú skomoleninu slova Entschuldigen. Sadla si na miesto pred katedrou a v zmätku začala rozkladať zošity a učebnice. Za tých pár dní si profesora obľúbila a jeho hodiny sa stali jej najobľúbenejšími.

Deň prebehol bez ďalších komplikácií a Laura si konečne v hlave začala dávať dokopy kto je kto, i keď si stále nebola istá.

Veronika sa aj tentokrát správala milo a tak s ňou začala tráviť väčšinu času a začala ju naozaj považovať za svoju kamarátku.