✔Odmietnutie s charakterom

XVII. Domov, sladký domov...

Blížil sa koniec týždňa a hneď za tým  dostali riaditeľské voľno. To bola šanca, ktorú musela využiť - šanca dostať sa domov.Byť konečne aj s rodičmi. Niežeby sa sa jej sloboda nepáčila, ale predsa človek nemôže byť neustále sám vo svete. Vždy ho predsa nohy na ceste späť zavedú domov.

Mnohokrát  sa zamýšľala nad tým, čo pre ňu to slovko znamená. Definícia ktorá sa jej vynorila z myšlienok jednoznačne vystihovala všetko : "Je to miesto, kde sa človek vracia rád lebo ho tam čakajú milujúce láskou horiace srdcia ľudí ktorým na ňom záleží."

Je úplne jedno kde žijete. Či vo svojom rodisku alebo na mieste vzdialenom od neho stovky kilometrov. Doma ste vždy tam, kde ostáva vaše srdce - pri ľuďoch pre ktorých znamenáte všetko svetlo sveta.

Otec jej len tak na nasledujúcich pár dní naplánoval návštevy lekárskych ambulancii takže doma bude o čosi dlhšie než dva a pol dňa, ako tomu bývalo zvyčajne. Aj návšteva lekárov má niekedy svoje plusy. Vyšetria vás a vy si môžete užívať tie krásne najhodnotnejšie chvíle - svoju rodinu.
Voľno bolo voľno ale budem potrebovať aj poznámky z učív, ktoré budú keď tu nebudem, doplo jej po chvíli vytešovania. Neschladilo to však jej nadšenie. Rozhodla sa, že o to poprosí Martina. On jediný vyzeral ako spoľahlivý. Naposledy, keď  o niečo žiadala ostatných chalanov nikto nič nevedel......aké typické. Akoby ani v škole nesedeli. Preto  radšej zvolila túto druhú možnosť.

"Môžem ťa o niečo poprosiť?"obrátila sa k nemu tvárou .
"Vpohode."
"Mohol by si mi potom poslať úlohy?"
"Okey."
"Tak teda ďakujem."
Zhodou okolností bola
opäť chémia. Počúvala  učebnú látku a v duchu ďakovala svojej chemikárke zo základnej, že moje vedomosti sú na úrovni.

Dívala  sa na profesorku a rozmýšľala.Nevedela som sa dočkať, kedy budem konečne doma. Pokoj od hluku veľkomesta, poriadny spánok a žiadny otravný zvonec ktorý neustále prízvukuje aby  sa niekam ponáhľala. Pri tej predstave  sa usmievala ako blbec a v očiach žiarili kryštáliky radosti. Dúfala , že deň ubehne rýchlo. Uprednostňuje sedem hodinové zapieranie sa do sedadla s adrenalínom v žilách pri rýchlosti 130 km/h pred polhodinovou jazdou v preplnenej MHD a potom hodinovou jazdou nepohodlným autobusom s ustavične ušomraným šoférom.
Predsa len - ocitnúť sa v objatí rakúskej prírody je oveľa príjemnejšie než ruch betónovej džungle. Ľahnúť si na trávu, pozerať sa na ešte stále blankytnú slnkom zaliatu oblohu a snívať s otvorenými očami. Presne tak znie dokonalá predstava pokojného dňa bez náznaku ruchu.

Žiadny stres, vstávanie o piatej ráno aby stihla autobus, narýchlo zbúchané raňajky alebo pes naťahovaný na vankúši či malé dieťa, ktoré rado robí skoré víkendové budíčky. Domov, sladký domov......žiadny privát.

Skončil sa deň plný mučenia. Laura  po schodoch od nadšenia do jedálne priam letela. Bola  príšerne hladná a dosť sa ponáhľala.Zastala  si do radu a čakala. Priložila  čip k terminálu a vzala si tanier plný teplého rizota. Zložila si veci pri prvom voľnom stole. Odbehla si po tanier s polievkou, pitie a príbor sadla si k jedlu a napchávala sa, akoby  celé týždne nejedla. Radšej  sa ani nepozerala naokolo, pretože  bola presvedčená, že ľudia čo na ňu upierajú svoje zvedavé pohľady, presne na to myslia.

Vzala som tašku na chrbát a pobrala sa dolu do šatní. Strčila  kľúč do zámky a otvorila dvere od šatne, o ktorú  sa delila s ôsmimi členmi svojej triedy. Bola tu jediná medzi chalanmi ale  neprekážalo jej to.
Obula  sa najrýchlejšie ako jej topánky dovolili, hodila na seba bundu a dvere od šatne  za mnou sa hlasno zabuchla.

Vybehla  posledné schody, hodila kľúče do kabelky a vytočila v mobile tatinovo číslo.
"Áno?", ozvalo sa a v pozadí bolo počuť hukot bežiaceho motora.
"Ahoj tati, skončila som. Počkám ťa pred školou."
"Dobre, o také dve hodinky som tam."
No super,takže som sa ponáhľala zbytočne. Keby viem, jem to čo najpomalšie a napchám sa aj dupľou, pretože to rizoto bolo fakt dobré. Ale teraz je už neskoro plakať nad rozliatym mliekom, naštvane v duchu zalamovala rukami.
Mlčala  .
"Kľudne si choď sadnúť do tej kaviarne kde sme boli minule. Aspoň nebudeš stáť tak dlhú dobu vonku."
"Tam sa mi absolútne nechce."
"Tak sa choď zatiaľ prejsť."
"Ani to sa mi nechce."
"Tak tam stoj ako trúba dve hodiny,"s týmito slovami ukončil telefonát.

Pozdravila  zopár okoloidúcich spolužiakov a otvorila vchodové dvere. Ovial na prúd studeného vzduchu a Laura myslela na to, aké je slnko. Dokonalý klamár. Toto sa v danom prípade úplne hodilo.
Teraz už len sa dočkať odvozu a bude všetko v najlepšom poriadku. Teda až na tú štvorku zo sloviny........

Sedela na lavičke pred školou a čakala kým hodinky na ľavej ruke odbijú štvrtú. Otec sa zjaví na bielom koni a pôjdem domov. Aspoň tak by  si to želala. 

Naivné a detinské na niečo také myslieť. Lenže čo sa týka môjho tatina môžem myslieť na čo chcem. U neho nič nie je nemožné a čerešničkou na torte je, že sa volá Martin. A pod kapotou nášho červeného Peugeotu sa nachádza nie jeden ale oveľa viac koní", pousmiala sa.

Pozdravila sa s odchádzajúcimi žiakmi a učiteľmi pričom  čakala ďalej. Melissa spolu s Paulou sa už stihli zastaviť doma a vrátiť naspäť do školy na volejballový tréning, kým  sa  Laura konečne dočkala svojho odvozu.

No čo, nemôže to nikomu vyčítať. Veď z vlastnej skúsenosti vie, že premávka v hlavnom meste je fakt otrasná. Veď neraz  prišla do školy o trištvrte o deväť a z nej prišla o pol piatej poobede. A to Zálesie je od BA iba 20 km.