✔Odmietnutie s charakterom

VII. Príjmačky

Cestovanie trasa Rakúsko - Slovensko a opačne začala nenávidieť. Najviac ho však preklínala asi v deň prvých skúšok.
Práve totiž bola u maminy v Hornom Rakúsku a o ôsmej ráno mali byť na Gercenovej v Petržalke, aby urobila skúšky. Bála sa, že tam pôjdu zbytočne a ona si vďaka stresu a hlúposti vyrobí pred cudzími ľudmi hanbu.

Sedela na terase rodinného domu a nechávala sa rozmaznávať lúčmi májového slnka. Nebolo síce také hrejivé ako to júnové či júlové, ale na opaľovanie úplne postačovalo. Vytiahla si bikini vyššie, vytasila proti slnku svoje dlhé nohy a bledú pokožku. S prižmúrenými očami, keďže nechcela byť zajtra opálená podľa okuliarov, sledovala dianie okolo seba.

Hodiny odbíjali pol tretej a do hotela naproti, kde pracovala jej mama, začali prichádzať prví hostia. Párkrát tam spolu s otcom zašli, no na jej vkus tam bolo príliš rušno. I keď, nemohla tomu miestu krivdiť. Napriek tomu, že sa nachádzali v nejakej dedinke, ktorá jej pripadala ako na konci sveta, varili tu naozaj lacno a chutne.
Ponukové menu bolo prehľadne vypracované a dopyt zo dňa na deň rástol. Mať päťtisíc hostí denne však nebolo len tak. Ako hovorievala matka, boli v jednom kole. Našťastie, dobre organizovanom.
Vždy obdivovala svoju mamu, že dokázala byť naozaj priateľská k ľuďom a v práci bez reptania maximálne učenlivá a flexibilná.

Nevedela si predstaviť, že by teraz mala byť na jej mieste, pretože v tom prípade by sa prinajmenšom zbláznila.

***
Spať pred niečím takým dôležitým sotva desať minút z ôsmich odporúčaných hodín, to bol presne Laurin prípad. Ľahnúť si išla niečo po desiatej, ale bolo to úplne zbytočné, keďže v tej malej izbietke dvojgeneračného rodinného domu sa jednoducho pod náporom stresu, strachu a stiesnenosti niečo také ako spánok nehrozilo. Maličká miestnosť s tlmeným osvetlením a maličkým okienkom jej v uvoľnení nejako nepomáhala.

Listovala v románe, ktorý našla položený na poličke a nechala sa vcucnúť do deja. Aspoň na chvíľu mohla na všetko zabudnúť a vyprázniť hlavu. Počas období plných napätia jej vždy pomáhalo čítanie, písanie básní a varenie. Pochybovala však, že by jej jedinú z týchto činností dovolili robiť. Kebyže sa na to spýta, iste by si mysleli, že prišla z inej planéty, či prinajmenšom z blázinca.

Budík sa rozozvučal niečo po jednej hodine ráno. Otrávene vstala z postele a obliekla na seba veci obnášajúce aspoň štipku elegancie a podľa matky naozaj vhodné na tento účel - modré nohavice, ružové tričko s dlhým rukávom a viazaním na chrbte. Na cestovanie to bolo ľahké a pohodlné, no neverila, že vhodné priamo na tieto testy.Hnedé vlasy siahajúce k prsiam zviazala do vysokého drdola, čo naozaj neznášala,  ale bude to tak lepšie. Aspoň jej nebudú pri písaní zavadzať.

***
Budova zvnútra bola dosť tmavá. Pripomínala jej základnú školu ešte predtým, než pred troma rokmi prešla rekonštrukciou. Narozdiel od základnej, mala však škola aspoň poriadnu vrátnicu, nie len hnedý papierový stôl so stoličkou. Vrátnička so širokým úsmevom navigovala na druhé poschodie, kde sa rozliehal labyrint gymnázia. Kým sa dostali pred triedu tercie, v ktorej sa mali testy písať, prešli dvoma dlhými chodbami širokými dvojkrídlovými dverami so sklenenou výplňou.

Bolo tam celkom rušno. Prímacie skúšky totiž nemal len  odbor štvorročného  gymnázia a informačných technológií, ale aj osemročné gymnázium so všeobecným zameraním, takže hluk bol pochopiteľný.

Okolo pobiehali dve staršie profesorky, ktoré všetko usmerňovali. Na dverách viseli zoznamy žiakov. Laura po nich ledabolo prebehla zrakom a nazrela do triedy tercie, v ktorej mala stráviť následujúce dve hodiny. Sedelo tam už niekoľko žiakov. Dlhovlasé blondíny a blondíni, chalani s krátkymi čiernymi vlasmi. Všetci vyzerali pomerne inteligentne, ale dnes nemala chuť sa vôbec niekomu prihovárať. Predsa prišla písať testy a nie vytvárať si priateľstvá. Na to bude čas od septembra.

Nechcelo sa jej. Rodičia ju museli postrčiť dovnútra, aby sa vôbec odhodlala. Prešla do stredného radu k jednej vprostred umiestnenej lavici a usadila sa na chladnú drevenú stoličku. Nervozita ľudí v tejto miestnosti by sa dala nožom krájať. Každý z nich ticho hľadel pred seba, alebo okupoval očami displej mobilného telefónu. Typická dnešná doba. Nieže by niekto s niekým nadviazal rozhovor, radšej visí na internete ako prádlo na šnúre na bielizeň.

Vybrala z kabelky malý, celkom spratný peračník, kalkulačku a súpravu na rysovanie, úhľadne ich uložiac na pravý koniec lavice. Zodvihla zrak a pozrela sa smerom ku dverám, kde ako dve kamenné sochy stáli jej rodičia ako morálna podpora. Otec sa na ňu povzbudivo usmial a matka ju prepaľovala štipľavým pohľadom. Vedela, že urobila chybu. Ale akú?

***

Prvý test bol za ňou, chvalabohu. Už si myslela, že sa jej začne z hlavy pariť od toľkého rozmýšľania. Bola natoľko nervózna, že narysovaný štvorec, teda aspoň o ňom hovorilo zadanie na papieri, ani nebol štvorcom, len nejakým spojením nepresných úsečiek. Aby Parom bral to rysovanie! Ako ho len nenávidela. To sa nedá ani slovami opísať...

Zvalila sa ako veľký tank do malého kresla, umiestneného pri stene oproti triede, kde tvrdla posledné minúty.Minimum spánku jej neprospievalo, no keď tam tesne pred začiatkom vošla pani so svojím synom, ktorý podľa jej slov trpel celú minulú noc horúčkami vedela, že jej deficit spánku je oproti tomuto prípadu celkom zanedbateľný.

Ten chalan si sadol oproti nej. Venoval však všetku svoju pozornosť smartfónu. Vybrala teda z kabelky svoj mobil a snažila sa zapadnúť do generácie predurčenej využívať moderné technológie k uľahčeniu života. Skontrolovala novinky na Facebooku i správy na Messengri. Nikde nič. Odolávala nutkaniu siahnuť po mp3-ke so slúchatkami, poslušne schovanej na dne svojej nadrozmernej kabelky, kde by sa pokojne mohol vôjsť obsah jej školského batoha. Jej mama totiž neznášala, keď mala počas cestovania slúchadlá. Odôvodňovala to strachom, že by ju nepočula, ak by sa náhodou schyľovalo k dopravnej nehode. Laure však niekedy rádio nestačilo,pretože na niektoré piesne proste nemala náladu.

Najradšej by bola, kebyže cestou počúvajú otcove cédečká, lenže pre mamu boli až príliš hlučné. Keď minule pustila niečo svoje, to zas mama označila za upišťané. Speváčky ako Ellie Goulding či Taylor Swift boli odpísané už na samom začiatku. Našťastie, že spolu s matkou zdieľala lásku k česko-slovenským hitom osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, to boli bezpečné vody. Keď však zatúžila po tvrdej hudbe z otcovho playlistu, to bol prúser. Matku hneď začala bolieť hlava alebo sa ozvalo povestné tinkanie v uchu. Keď totiž niekedy pred rokmi pracovala ako krupiérka, hudby si užila až nadmieru dosť.

Rodičia sa k nej hrnuli s otáznikmi v očiach ako osy na med. Ona však ani v najmenšom nemala chuť rozprávať. Už sa nevedela dočkať, keď tento blázninec skončí a ona bude môcť ísť domov. O dva dni si to však zopakuje. V tom istom meste, na inej škole a v úplne inej mestskej štvrti.

Baby, takže po dlhom čase opäť. Tentokrát prvá, mne osobne dĺžkou vyhovujúca časť. Kiežby ich odteraz začalo byť takých viac :) Dúfam, že som Vás aj po tak dlhej odmlke nesklamala. Držte mi zajtra palce prosím...                                                                                                     Slečna Nebezpečná