"Ahoj, ja som Alex. Ty si tu nová, že?", oslovil ju nízky chalan s tmavými vlasmi a okuliarmi na konci nosa. Výzorom mi pripomínal milého škrečka. Dúfala , že bude naozaj taký milý ako vypadá, pretože nie všetko je také ako vypadá. Už sa totiž viackrát poučila, že nemá súdiť knihu podľa obalu a má byť pri výbere ľudí do svojho kruhu priateľov opatrná. Odpovedala a potom nasledovalo more otázok typu ako sa má,skadiaľ pochádza, akú farbu má rada, aké hudobné štýly sa jej páčia či aké predmety patria medzi jej obľúbené. Usmievala sa a odpovedala na všetky tie zvedavé otázky.Bola rada, že sú ku nej priateľskí, i keď čas ukáže ich pravú tvár.
Pripadala si ako na výsluchu, ale vedela, že niektoré informácie sú proste potrebné.Nemala rada, keď sa stala stredobodom pozornosti, ale ani bez toho to nešlo.Padala ďalšia slovná inkvizícia a okolo sa začali zhromažďovať zvedavé tváre nových spolužiakov.
"Ahoj, ako sa voláš? Ja som Paulínka,"pozdravilo ju vysoké pekné dievča s dlhou blond hrivou. Mala žiarivo modré oči a prekrásny úsmev.Bola veľmi milá, dokonca si k Laure prisadla, aby sa necítila sama ako nejaký vydedenec.
Ostatné baby sa jedna po druhej predstavovali, no Laura som už po štvrtom mene mala zmätok v tom, kto je kto. Ale jedno som vedela - našla som si nové kamarátky. Medzitým sa do triedy nahrnuli aj chalani, ktorí boli súčasťou 1.AG. Vznikla tu akási mela hlasov. Každý sa snažil zistiť o tom druhom čo najviac informácií. Doslovne jejto prišlo vtipné - rovnako ako rande naslepo.
Ďalším bodom programu bola návšteva kostola. Moc sa jej nechcelo, ale nakoniec sa rozhodla tam ísť. Mamine na vrátnici oznámila kam ide, a vybrala sa za zástupom, ktorý mieril k spomínanému na miesto určenia. Cestou ju dobehli dvaja noví spolužiaci. Obidvaja boli tmavovlasí a vyzerali milo a inteligentne.Predstavili sa mi ako Adam a Štefan. Aspoň niekoho z tých ôsmich poznám, pomyslela si , usadila sa do lavice a počúvala kázeň. Bola vcelku humorná a nebola tam zima ako v kostole, kde sa pred pár rokmi konala Eucharistia.
Keď odchádzala, pani profesorka s úsmevom na perách povedala, že by ju rada s niekým zoznámila. "Toto je Veronika. Myslím, že z vás budú dobré kamarátky,"povedala a nechala ich osamote kráčať tým veľkým zástupom.
Po pár minútach musela s pani profesorkou súhlasiť. Veronika bola vážne milé a pozoruhodné dievča. Vážne si myslela, že sa nepoznajú pár minút ale celú večnosť. Bola jednoducho skvelá.
Odišli sme každá do svojej triedy a kolobeh nových informácii sa začal točiť nanovo.
Pomohla Laure a s jej pomocou sa povybavovalo plno vecí, ktoré ako prváčka potrebovala.
Vyzerá to, že našla naozaj priateľku a nie ženu dvoch tvárí. Zanechala v nej veľmi dobrý dojem a Laura som verila, že sa to nezmení. U mnohých ľudí vedela, že sa to zmení ale z nej vyžarovala dobrota anjela.
*Zazvonilo na hodinu a Laura si neisto sadla do prvej lavici pri dverách. Možnože si o nej budú myslieť že je bifľoš, ale to bolo úplne jedno. V boji proste treba mať strategickú pozíciu aby bojovník mohol sledovať ostatných - či už tých čo sú s ním alebo proti nemu.
Krátko po zvonení vstúpila profesorka a začala sa oboznamovať s menami aby si ich lepšie zapamätala. Začala Laurou a potom ostatnými chlapcami.
" Ty si tu ako ruža medzi toľkými tŕňmi", okomentovala jej prítomnosť v čisto chlapčenskom kolektíve.
Na ďalšie hodiny chodili z učebne do učebne a spoznávali profesorov. Laura samozejme ako každý jeden školský rok predtým - s okuliarmi na očiach a všadeprítomným poznámkovým blokom.
Profesorka slovenčiny ju doknca poprosila, aby som spísala triedny zoznam. Napísala prvé mená a posunula zošit dozadu k spolužiakom.
"Prosím vás skontrolujte to. Neviem či som to napísala správne. A posuňte to ďalej aby sa tam dopísal aj ten kto tam nie je. Nepamätám si všetky mená. ". Laura mala v celku dobrú pamäť, ale momentálne s ňou rovnako ako v každej inej stresovej odmietala spolupracovať. No to je paráda. Pár mien, a to dokonalé centrum na spracovávanie informácií, sa zosype od preťaženia. To je proste úžas.
A tak sa profesorkin zápisník posúval z lavice do lavice až sa nakoniec vrátil ku nej aj s hlučným zvolaním priezviska dotyčného, ktorý na zozname chýbal.
Zapísala ho na koniec zoznamu, vrátila zápisník a počúvala pokyny.
Keď odchádzala zo školy bola šťastná a tešila sa na ďalšie dni strávené s týmto novým kolektívom.Napriek tomu,že ich mien mala v hlave guľáš....
Dnes budú časti z takmer všetkých momentálne rozpísaných príbehov, ale kedy budú tie ďalšie, to ani srnky netušia, pretože ešte nie všetko je isté. Ďakujem, že to čítate...