Konečne bolo po všetkom. Žiadne vstávanie v rozmedzí šialene skorých ranných hodín.
Ostávalo už len odchodiť niekoľko posledných týždňov na základke a mohla opustiť doterajší život a začať odznova. Najskôr ju však musia prijať.
Včera absolvovala druhé a posledné skúšky, tentokrát na jednej z katolíckych škôl v mestskej časti Bratislava-Nové Mesto. Stres nebol žiadny a dokonca, sa tam mala aj s kým porozprávať.
Jedna baba zo Skalice bola dokonca natoľko milá, že jej dala svôj facebook, aby boli v kontakte aj potom.
Bol to deň plný úprimných úsmevov a skvelých rozhovorov. Rozhovorov dvoch úplne cudzích ľudí, ktorí si aj napriek všetkému mali čo povedať. Keď sa ľudia chcú rozprávať, rozprávať sa budú,keď nie, tak nie. To je jedna čistá pravda.
Bolo to úplne iné, ako prvý deň. Žiadny stres, žiadna ťažoba. Všetko bolo tiché, pokojné. Žiadna fiflena, o ktorej by si želala, aby skúšky nespravila a neskončila v jej triede. Žiadne problémy typu choroba.
Všetko bolo v úplnom poriadku.
Preto dúfala, že to zvládla. Inak by sa musela zmieriť s učňovkou alebo obchodnou akadémiou v okrese, ktorá by jej mnoho nepriniesla. So žiadnej z týchto škôl sa totiž nedalo hlásiť na univerzitu. Hladina výučby v týchto školách bola totiž pre vysoké školy nedostačujúca, často podpriemerná.
Ľudia z týchto študijných oborov si preto ťažko hľadali prácu. Buď skončili na úrade práce, alebo robili niečo, čo sa diametrálne líšilo od toho, čo vyštudovali, respektívne si vysnívali. Svet totiž nikdy nebol a nebude holubník či ružová záhrada.
Bažila po odpovediach. Od nedočkavosti sa jej potili prsty, momentálne usilovne behajúce po klávesách čierneho notebooku. Výsledky mali byť totiž už dnes v dispozícii online.
Byť stovky kilometrov od tohto zapadákova a pripečených tupcov, ktorí neboli vychovaní k úcte a akceptácii ľudí iných, než boli oni. Ľudí nie úplne zdravých, ale zato s chrbtovou kosťou a srdcom strániacim sa závisti. Túžiacich po láske, nielen využití. Tých bohužiaľ tieto narcisy nikdy chápať nebudú...
Túžba natoľko silná, že by dokázala rovnakou silou ako láska hory prenášať. Ale či to naozaj dokázala, zistí až teraz.
Rozklikla webstránky obidvoch škôl a rozklikla v oboch prípadoch zoznam prijatých. Na prvej škole bolo prijatých dvadsať žiakov, zatiaľ čo na tej druhej len o deväť viac. Ak bude hoc aj na chvoste, dôležitejšie je prijatie. To jediné jej zabezpečí lepšiu budúcnosť.
Zatajila dych a hľadala kódy, pod ktorými sa ukrývalo jej meno. Putovala prstom po obrazovke monitora a potom začala skackať a jačať po celej kuchyni ako trafená. Slovo PRIJATÁ svietilo v oboch prípadoch. Bolo to potvrdené čierne na bielom - žiadna učňovka ani obchodná, ale smer Veľký svet betónu, naše hlavné mesto...
Vyletela na balkón s metlou v ruke a hľadala pomedzi stromy, na ktoré mali výhľad pomedzi ne na parkovisku otca, ktorý išiel vymieňať olej na aute. Jej sused, ujo Šaňo by si z nej dnes mohol kľudne robiť srandu, pretože tentokrát by sa na tej metle naučila lietať milerada. Vážne totiž musela byť bosorkou, že to zvládla pod náporom stresu.V takých situáciach sa jej totiž väčšinou vôbec nedarilo.
Vyklonila sa z balkòna ako sa len najviac dalo, a vykričala z plného hrdla tie slová. Bola na seba mimoriadne hrdá. Konečne po niekoľkých mesiacoch mohla povedať, že niečo dokázala a splnenie sľubu starkému napreduje k cieľu.
Že ju počula celá ulica, bolo vedľajšie. Aspoň bude mať Lavičkový spolok o čom klebetiť. Predsa je to dávno, čo im dobrovoľne ponúkla nejakú tému, ktorú mohli v novej forme poslať ďalej.
Bola polovica mája, dni dlhšie a úsmevy slnka čoraz častejšie. To bol presne ten čas, kedy ľudia, ktorí nemajú už nič podstatné na práci, povyliezajú zo svojich útulných bytíkov, posadajú na lavičky a klebetia. O všetkých, o všetkom, často sa ohovárajú navzájom.
Ľudia by sa čudovali, kam oko človeka dovidí, napriek tomu, že už je závislé od okuliarov. Navzdory veku zrak ostrý ako orol. Pred nimi sa veru nič neutají. Stačí, že niečo na rohu šustne, už spriadajú teórie. A Boh chráň, že ste v nesprávny čas na nesprávnom mieste...spravia kozmickou rýchlosťou z komára somára, a ešte človeka presvedčia o tom, že je to naozaj pravda...