Laura Malíková skláňala uslzenú tvár nad hrobom starého otca. To čo posledné týždne zažívala,keď človek, ktorého mala nadovšetko rada opustil tento svet, by nepriala ani najväčšiemu nepriateľovi a to ich za tých päťnásť rokov svojho života mala naozaj dosť. Oveľa viac než priateľov. Tých mohla zrátať na prstoch pravej ruky, no nikdy si nebola istá ich lojalitou voči jej osobe. Bolo to niečo ako výbet naslepo. Výber z nutnosti, aby nebola osamelá.
Teraz na celom svete existovali iba piati ľudia, ktorí ju brali takú, aká je a mohla im bezhranične dôverovať. Dnes bol vzduch vlhký, počasie daždivé a nebo zamračené. Akoby aj svet bol nešťastný, že odišiel ďalší človek s dobrým srdcom.
Dievča bolo vyčerpané množstvom prebdených nocí v náručí sĺz, oslabené zlosťou a závisťou ľudí, ktorí sa nazývali jej rodinou, no v ich žilách kolovala cudzia krv a s ňou nikdy nemali nič spoločné. Nikdy sa o ňu nezaujímali, nazývali ju bastardom, no keď išlo o peniaze a všetko, čo bolo zadarmo, hneď stáli prví v rade. Tieto vypočítavé hyeny nikdy neboli ľuďmi. Nikdy nemali srdce, nieto charakter.
Tento deň bol jedným z najhorších a najtemnejších v jej živote. Mala pocit, akoby jej niekto rozdriapal srdce a dušu na milióny malých kúskov a tá hádka, ktorá sa na cintoríne strhla to veru nezlepšovala. Keby môže vychrstne im všetkým do ksichtu čo si o nich myslí a ešte si aj odpľuje, avšak neurobila to a zahryzla si do jazyka. Nechcela sa znížiť na ich úroveň hlupákov a hlavne, mala úctu k práve pochovanému človeku, ktorá im chýbala.
Oni si odišli piť a hodovať na kar, na ktorý každý, kto mal v úcte nebožtíka odmietol ísť len preto, lebo jeden z nich práve v tento deň mal narodeniny.
Nikdy nerozumela logike týchto ľudí a ich činom. To však bolo asi preto, že títo ľudia žiadnu logiku nemali.
Ona naposledy poriadne jedla pred týždňom, než sa jedného večera dozvedela túto Jóbovu zvesť. Rodičia sa darmo pokúšali dostať nejakú normálnu porciu jedla. Jednoducho nedokázala normálne jesť. Hádam aj sýkorka z krmidla viacej uzobla, než ona za posledné dni a jej rodičia na tom neboli o nič lepšie.
Nikdy nebola poverčivá, dokonca jej viera žila iba v presvedčení o existencii niečoho tam nad nami, osudu a strážnych anjelov.
Jediná smrť večer v piatok trinásteho však jej vieru v symboly, intuíciu a nadprirodzeno posilnila.
Neustále upierala pohľad na platňu zo žulového kameňa a rozmýšľala, čo by sa zmenilo, keby pred mesiacom počas ich posledného spoločného telefonátu ho prehovorí, aby ju prišiel pozrieť. Možno by bolo všetko úplne inak. Stále jej hlavou bežali myšlienky na posledné slová, ktoré boli adresované jej : "Ty dokážeš niečo veľké, pretože si šikovná a rozumná."
Nedbala na to, že čižmy sa jej zabárajú do bahna a prší, pristúpila k hrobu a pod náporom emócii vyriekla sľub.
''Sľubujem, že raz bude naše priezvisko niečo znamenať."
-----
Ahojte, na svete je úvod nového príbehu. Dúfam, že sa bude páčiť.
S.N.