Neviem...mohlo prejsť veľa hodín, pričom ja som hľadel von veľkými oknami na čierne oblaky. Tá občasná žltá, či oranžová ktorá sa snažila kompenzovať temnotu bola akosi nanič. Hlavne, ak človek cez tmavé oblaky nedovidel na prstenec Saturnu. Na jedinú vec, ktorá ešte niektorým dokázala dodať nádej, že nie sme až tak v riti, akoby sa mohlo zdať. Tak mi to aspoň zvykla hovoriť ona. Stále, keď sa niečo stalo a ja som nevedel nájsť cestu von zo svojich prúserov, mi vravela, aby som pozrel na Saturn. Vraj ma to upokojí, ak už nič iné.
A zjavne to som teraz potreboval. Upokojiť svoje nervy, ktoré som mal napäté na prasknutie. A hej, týkalo sa to toho, že...Camila sa akoby vyparila. Nevidel som ju už dobrý týždeň a ani keď sme sa rozišli, to nebolo v dobrom. Dúfal som ale v to, že ak by ju už Carley poslal naozaj preč, prišla by sa aspoň rozlúčiť. A vzhľadom na to, že na toho blonďatého diabla, čo ju mal teraz na starosti som na chodbe natrafil aj viackrát, mi nesedela celá záležitosť.
Od rána ma ale prenasledovalo zlé tušenie, akurát som ešte nevedel ohľadne čoho. Ako zvyčajne som si tu len posedával a kukal sa naokolo po každom, kto mi skrížil zorné pole. Po toľkých rokov som si už na tých čudákov zvykol a všetko, no aj tak som sa tu cítil nepríjemne. Áno, stačilo zvýšiť hlas a hneď mal každý pred vami autoritu, no predsa...človeku tu nebolo dvakrát príjemne. Preto som hneď prvý deň pomohol Camile a okríkol každého. Nechcel som, aby sa cítila tak, ako ja v môj prvý deň. Bol som ešte mladší než ona a taktiež mi nemal kto pomôcť. Musel som si svoje, ako to nazvať...postavenie vybudovať sám. A, že nešlo o ľahkú prácu, v to vás môžem ubezpečiť.
„Evan!" zakričal na mňa zrazu niekto, čo ma prinútilo sa zas vrátiť do reality. Do hnusnej reality, kde si ma k sebe volal strážnik pri dverách. Bez toho, aby som nad tým prevrátil očami som nemohol vstať a ísť k nemu, ale nemal ma ako vidieť. Bol som od neho dostatočne ďaleko. Nie však dosť ďaleko, aby som nepočul, že ma volá.
„Čo?" opýtal som sa otrávene a založil si ruky do vreciek. „Tváril som sa až moc zamyslene na tunajšie pomery?" Odkedy tu Camila nebola, všetko mi prišlo akosi iné. Zjavne som aj ja mohol za fakt, že sa mi vyhýbala ak na to mala možnosť, ale mrzelo ma to. Chcel som sa jej ospravedlniť.
„Mám ťa okamžite odviesť za Drexelom."
„Načo?" mykol plecami, ale, žeby ma tak rýchlo spútal a sotil von na chodbu, to som nečakal. No to, ako ma hnal chodbou a ako nervózne pôsobil neznačilo nič dobré. Ak by nešlo o vážnu vec, zjavne by sme počkali na pána kulturistu -môjho tupého strážnika- ale zjavne šlo o otázku života a smrti. Myšlienky, žeby mohlo ísť práve o Camilu sa mi mysľou prehnali hlavne v momente, keď sa predo mnou otvorili dvere.
„Musíš mi pomôcť!" zrúkol na mňa Drexel okamžite, ešte som ani nebol slobodný od pút. „Neviem dokedy ho budem potrebovať, ale keď to pôjde, pošlem vám ho späť." Strážnik na jeho slová len nemo prikývol a stratil sa čím skôr. Viac ma ale desilo asi to ticho, ktoré tu bolo. A hlavne prázdnota. Ak by šlo o Camilu, alebo niečo...
„Tak čo sa deje? Prečo ste si ma dal tak narýchlo zavolať?" chcel som k nemu byť ohľadne minulej skúsenosti v bani veľmi hnusný, ale jeho ustarostený výraz mi nedal. Ten chlap mal v očiach takú hrôzu, až striaslo aj mňa, keď mi kývol hlavou, aby som ho nasledoval. V miestnosti za dverami úplne vľavo od nás som ešte nikdy nebol, ale aj teraz mi bolo jasné, že nepôjde o nič príjemné.
„Pozri, ak by som nebol zúfalý, nikdy by som sa k tejto možnosti neuchýlil, ale je to jediný spôsob, ako jej zachrániť život. Tak ak nechceš, aby Camila zomrela, pomôžeš mi!"
„Camila..." nevládal som ani dopovedať, keď som uvidel to, čoho som sa bál. Ležala tam doslova ako mŕtva, navyše celá od krvi a s modrinami po tvári. Hneď mi bolo jasné, že za to celé môže Carley. Kto iný, že? Preto som ju nevidel toľko dní za sebou. Kto vie, začo ju zas týral. A hlavne...prečo mu zrazu nevadilo, že je...
„Prevalilo sa jej klamstvo?"
„Sama sa priznala. Dúfala, že tak zachráni brata," odvetil v skratke, zatiaľ čo ja som ešte stále stál vo dverách, ako obarený. Vlastne som ho ani nepočul. Bál som sa k nej priblížiť. Jej bledá pokožka až moc kontrastovala s farbou krvi, alebo modrými, či fialovými škvrnami, hlavne pod jej pravým okom a na líci. Nešlo mi proste do hlavy, ako jej mohol takto strašne ublížiť. Čo mu to úbohé dievča urobilo, že ju toľkokrát takmer zabil?
„Čo po mne teda chcete?" opýtal som sa úplne roztraseným hlasom, zapretý o dvere. Pri pohľade na jej akoby mŕtve telo na mňa doľahlo až moc veľa spomienok. Spomienok, ktorých som sa nikdy nedokázal zbaviť, ani keď som sa ako veľmi snažil.
„Ver mi, že za svoju kariéru, som ešte nič podobné nerobil, nemám ani poňatia, či ju nezabijem, ale..." keď sa mu v polovici vety zlomil hlas, až vtedy mi akoby plne došlo, aká vážna situácia vlastne je. Pomaly, aleže naozaj pomaly som prešiel ku Camile a vzal ju za ruku. Dokonca aj tú mala pokrytú modrina a navyše tak mŕtvolne studenú, až mi nabehli slzy do očí. Razom som akoby zas mal pätnásť a namiesto jej ruky, držal ruku mojej...
„Prečo je taká studená?"
„Lebo jej takmer hodinu vôbec nebilo srdce, preto. Ja...neviem, či som bol vôbec niekedy v živote tak strašne zúfalý, ako počas tých minút. Boli chvíle, kedy som si naozaj myslel, že jej už nepomôžem, ani keď je to vlastne moje životné poslanie. Aby..." odmlčal sa a pohladil ju po vlasoch. „Aby som chránil a udržal nažive prvý klon, aký kedy uzrel svetlo sveta. Dcéru Morgana Warnera, ktorá má zmeniť náš svet k lepšiemu."
„Klon?" opýtal som sa priškrteným hlasom. Nespúšťal som z nej oči plné sĺz, za ktoré som sa nesmierne hanbil. „Ako..."
„Skutočná Camila Warnerová zomrela, keď mala päť rokov Evan. Bola chorá a všetko...proste... Camila, ktorú my obaja poznáme je jej klon, ktorý vytvorili na pokyn jej otca. Nedokázal sa vyrovnať so smrťou dcéry a preto nahovoril bývalých kolegov, aby urobili jej klon. Klon ale tak dokonalý, že je ako my všetci. Nie je to len nejaký bezduchý robot ovládaný čipom. Ale živá a hlavne cítiaca osoba, presne ako si ty, alebo ako som ja."
„To nie...nie..." mal som pocit, akoby sa mi pri tých slovách všetko rozpadlo na márne kúsočky. Nebol to odpor, čo voči nej nastal, ale skôr možno menšie sklamanie, že mi o tom nepovedala. Jasné, musí ísť o vec, o ktorej len tak hocikto nevie, ale aj tak. Vlastne som o nej celý ten čas akoby nič nevedel.
„Nehnevaj sa na ňu za to, že ti to nepovedala. Nevedel to ani Grayson. Celý život musela v tomto smere klamať, len aby udržala samú seba v bezpečí." nemal som ani poňatia, čo povedať. Nehneval som sa na ňu, vlastne by som sa choval rovnako o tom niet pochýb, ale ten pocit sklamania, som nedokázal potlačiť. Zas som sa len uistil v tom, že nie stále je človek taký, ako môže pôsobiť na prvý pohľad. A hlavne...že ja som strašný idiot, ktorý to zas celé posral. Mal som k nej mať iný prístup, podporiť ju v tom pláne a nie po nej kričať a ja neviem čo.
„Ona...ona nesmie zomrieť," dostal som zo seba úplne zničene. Nedokázal som sa prizerať tomu, kam ju až Carley dostal. To dievča...čo mu do riti urobilo?! Ak pre neho predstavovala hrozbu, prečo ju nezabil trebárs strelou do hlavy? Ani zďaleka by netrpela toľko, ako takto.
„Preto ťa potrebujem. V tepne, ktorá vedie priamo do srdca má pomerne veľkú krvnú zrazeninu, ktorá musí preč. Sám to ale...sám to nezvládnem." keď sa naše pohľady stretli, všetko sa stalo ešte miliónkrát horším. „Nemám ani poňatia, ako to urobiť, aby som jej ešte viac neublížil. Preto som sa ťa chcel opýtať, či by si nemal nejaký nápad. Viem, že..." Prikývol som, hoci to bolo celé zvláštne. Keď som sa sem dostal, mal som za sebou tretí rok špecializácie v smere medicíny. Nešlo mi nikdy do hlavy, prečo sa podľa tých debilných zákonov museli decká už v dvanástich rozhodnúť o svojej kariére, ale fajn. Ja som mal v tom jasno, stále som chcel byť chirurg, no nemyslel som si, že sa mi to naozaj niekedy zíde. A hlavne, že pôjde o vec, kedy bude niekoho život závisieť na mne.
„Pozrite, takmer päť rokov som nič v tomto smere neriešil a pochybujem, že pitvanie potkanov je niečo, s čím by som tu obstál." z časti som sa tomu stále venoval, aby som cvičil a nezabudol, čo ma na škole učili, ale...už som na to nepozeral rovnako. Bol som si istý, že tu zostanem až do smrti a nikdy sa k svojej vysnenej práci nedostanem.
„Evan..." ako tak pozrel zo mňa na Camilu, sakramentsky to zabolelo. Spomenul som si na svoju Dakotu a na to, ako som jej nedokázal pomôcť. Pred očami sa mi znova premietlo, ako mi vykrvácala priamo v náručí a to bola chvíľa, kedy som sa musel pozbierať. Nechcel som ani myslieť na to, žeby Camila skončila rovnako.
„Dobre," povedal som pokojne, v rámci možností a skôr, než by som pokračoval, som jej vtisol bozk na čelo. „Musíte jej najskôr zriediť krv, spomaliť pulz a až potom sa do toho môžeme pustiť. Som ochotný tú tepnu osobne narezať, ale budete ma musieť správne nasmerovať a hlavne mi podávať všetko, čo budem potrebovať." Zrazu som si na všetko z toho trúfal. Mal som skúsenosti a hoci som bol vtedy len decko, stále som dával v škole pozor. Záležalo mi na tom, aby som sa všetko dokonale učil a teraz konečne nastal čas, aby som ukázal čo viem.
***
„Ešte stále si bledší, ako tá stena za tebou," povedal Drexel podávajúc mi pohár vody. Ja neviem čo to mohlo spôsobiť, ale sotva som skončil so svojou úlohou, zviezol som sa k zemi a tam som sedel ešte až doteraz. Nezmohol som sa ani na to, aby som jej zašil ranu. Sotva som proste pustil skalpel z ruky, už som nevládal nič iné.
„Ako jej je?"
„Zatiaľ je všetko v poriadku. Uvidíme, aká bude noc." prikývol som a namiesto toho, aby som vodu vypil, som si ju vylial na hlavu, aby ma to trocha prebralo. Ruky od krvi sa mi ešte stále triasli čo tiež nebolo dobré znamenie. No správa o tom, že je Camila v poriadku boli aspoň trocha povzbudivé. Len som sa modlil, aby sa jej stav nezhoršil, alebo niečo. Po druhé by som už zjavne nenabral dosť odvahy, aby som ju vlastne len tak rozrezal a niečo robil.
„Čo budeme teraz robiť? Keď sa uzdraví, Carley ju zas len strčí späť do cely."
„Neurobí to, lebo nebude mať príležitosť," odvetil a skôr, akoby som sa ja nazdal, ma vytiahol na nohy. „Na pár týždňov ju necháme mimo diania, dáme jej srdcu čas aby sa zotavilo a potom musíme ísť. Nesmieme tu zostávať už ani o deň dlhšie Evan. Preto ti dávam tri týždne, aby si našiel cestu von."
„Ja?" opýtal som sa šokovane a vzal si stoličku od stola pri dverách. „Ako to mám asi urobiť?" Položil som ju tesne vedľa postele ku Camile, aby som nemusel stáť. Ešte aj nohy som mal tak rozklepané, žeby som to hádam ani nedokázal. No ani takto si tu vysedávať nebude nič moc. Hej, vedomie, že som jej pomohol a možno jej aj zachránil aj život ma hrialo pri srdci, ale...riziko bolo stále veľmi vysoké.
„Budeš chodiť sem ku mne, ja si nájdem nejaký dôvod. S Blackom ste sa predsa boli pozrieť na tú cestu vedúcu cez kanalizáciu. Povieš mi, čo potrebuješ a ja ti to zoženiem."
„Viete...po tom celom s tou baňou vám ešte stále neverím. Špinavo ste nás oklamal, tak prečo by som vám mal teraz veriť?" nemal som vlastne na výber, len sa spoliehať na neho, no odmietal som to prijať. Nenávidel som, keď som sa musel na niekoho spoliehať. Roky som tu bol sám, nikto o mňa ani nezakopol a zrazu...zrazu je všetko inak. Prišla Camila a to bol z časti moment, kedy som si to uvedomil.
„Lebo bezo mňa vás tu oboch čaká len istá smrť. A ja nedovolím, aby Camila bezvýznamne zomrela. Tá baňa mal byť spôsob, ako vás oboch postrašiť. Moc ste si dovoľovali, čo vás mohlo veľmi rýchlo a ľahko dostať do problému." síce som prikývol, tak celkovo som mu neveril. A už vôbec mi nebolo jedno, že mu tu musím Camilu len tak nechať.
„Hovoril ste, že je...že je len klon skutočnej Warnerovej dcéry." prikývol hľadiac na ňu. „Kto každý o tom vie?"
„Carley, muži ktorí si ju chceli odviesť, ja a jej rodina." ak teda ten bastard vedel, čo je zač, prečo ju chcel zabiť? Počul som veľa vecí o Morganovi Warnerovi, ktorý mal vytvoriť armádu klonov, ale žeby jeho dcéra bola jedným z nich? Ako dokázal ten chlap klamať toľko rokov?
Mal som ešte toľko otázok ohľadne všetkého, ale akosi som nevedel kde začať. Doteraz som sa myšlienku, že Camila vlastne nie je skutočný človek snažil potláčať ale teraz, ako som na ňu hľadel mi to nedalo. Vyzerala tak dokonale, v každom smere a zrazu sa dozviem niečo takéto? Že ona bola proste vyrobená na obraz svojej mŕtvej predchodkyne? Vlastne...
„Ak je Camila klon, prečo jej otec tvrdil, že žiadneho nevie vyrobiť?"
„Lebo muži, ktorí stvorili Camilu museli zomrieť, aby sa o tom nikto nedozvedel. Jej otec ich chladnokrvne zavraždil, aby udržal v bezpečí ako Camilu, tak celú svoju rodinu. Schválne s nim nepracoval, aby nemal žiadne znalosti o tvorbe klonov. Ak by sa to celé aj verejne prevalilo a chceli ho prinútiť, aby ich niekoľko vytvoril, nemal by ako. Tým, že sa pripravil o takúto vzácnu informáciu chránil to, čo miloval najviac. Svoju rodinu." zmysel to rozhodne dávalo. Ten muž vedel presne, čo robí.
„Prečo ich ale potom Camila podľa každého zavraždila?"
„Ušili to na ňu. Ukradli klon, na ktorom pracovala aj s otcom, pričom niekto prišiel na to, ako ho ovládať. Urobili ho presne na Camilin obraz, aby ho použili na vraždu. Preto to na tej nahrávke vyzeralo, že svojho otca zabila ona." dokáže byť naša vláda naozaj až takáto? Lebo nech mi nikto nehovorí, že o tom aspoň jeden človek spomedzi nich nevedel. Bolo im ale ľahšie strčiť do blázinca nevinné dievča, ktorého život je cennejší, ako všetky ich dokopy.
„Mohol by som tu na noc zostať? Dám na ňu pozor."
„Jasné. Vybavím to." vďačne som prikývol a sotva nás tam nechal na chvíľu, vydýchol som si. Strach ma ešte stále neopúšťal, hlavou sa mi hnali len tie najhoršie scenáre, ale...nič z toho sa samozrejme nemuselo stať. Urobil som všetko, čo som mohol a to musí stačiť. Predsa sa nám podarilo dať ju ako-tak dokopy a keď si oddýchne, bude v poriadku.
Zašiel som si umyť ruky, aby som všetko nezašpinil od krvi, no potom ma akosi premohla únava. Zložil som si hlavu na kraj postele, držiac Camilu za ruku a poddal sa únave. Bol som si istý, že sa za ten čas nič nestane. Sny ale, ktoré ma zas dobehli neboli príjemné ani náhodou. Odmalička som mal problémy s nočnými morami ale odkedy som skončil tu, hádam ani nebola noc, kedy by som sa nebudil s krikom. Horšie ale bolo, že tie sny väčšinou nemali ani hlavu, ani pätu. Bola to spleť obrazov, hlasov a postáv, ktoré som ani nespoznával. Stále mi ale navodili pocit, akoby som bol trebárs samotný potomok diabla. Akoby všetko, čo sa stalo ľuďom ktorých milujem bolo len a len pre moju neschopnosť. A kto vie? Možno tomu tak bolo.
„Camila!" dostal som zo seba zdesene, sotva som otvoril oči. Prvotne som nemal ani poňatia čo sa deje, alebo koľko je hodín, no realita ma zasiahla pomerne rýchlo. Ešte stále som totiž držal jej pomerne studenú ruku a sedel na tej pekelne tvrdej stoličke. No pohľad ako na ňu, tak na pravidelne sa vytvárajúce krivky na monitore boli upokojujúce. Podľa všetkého sa to jej srdce rozhodlo nezabaliť po tom mojom zásahu.
„Neboli moc nadšení že budeš len tak tu, ale nebude ťa hľadať nikto." ozvalo sa zrazu v tichu a tme. Malo mi napadnúť, že ani Drexel si nešiel len tak ľahnúť. Viac ale...viac moju pozornosť aj napriek šeru zaujalo tetovanie na Camilinom zápästí. Ani nie tak samotná holubica, ako meno Matthew. Vedel som o ňom aj doteraz, ale nikdy som sa naň neodvážil opýtať.
„Kto je Matthew?"
„Jej brat a osoba, s ktorou sa zajtra porozprávame. Musíme mu dať vedieť, čo sa stalo." brat? Prečo mi akože nikdy nepovedala, že to tetovanie má s ním niečo spoločné? Alebo ešte lepšia otázka by bola...prečo má bratovo meno vytetované na zápästí?