Ospravedlňujem sa za dlhé čakanie na túto časť, ale nejako sa mi stále nezdala. Chcem, ale o inom. Rozhodla som sa, že budem teda pokračovať. Príbeh už aj tak pomaly končí a bola by ho škoda, keď má 57,1K zhliadnutí. Ale k tomuto rozhodnutiu som sa rozhodla hlavne kvôli toľkým pekným veciam čo ste mi popísali do komentov a do správ a podpore mojich priateľov. Asi ste niektorí v šoku a hovoríte si, že som ten predošlý oznam dala len kvôli zvýšeniu zhliadnutí, vote a komentov, ale verte, že to tak nie je. ;) Dúfam,že som vás aspoň trochu touto správou potešila. :) Horte sa do čítania! :)
"To nemôžem" kopnem do kamienka vedľa nohy.
"Prečo preboha?"
"Lebo..lebo..ja neviem."
"Musíš im to povedať. Veď ti ubližovali, znásilnili ťa a iné hnusné veci. Sú to hajzli!"
"Ehm.." odkašle si Richard, "ja som stále tu."
"A čo ja s tým?"
"Nič. Prosím ťa Emily hlavne ho nepočúvaj."
"Prosím? Však je to pravda. Prečo by som nemala?"
"Lebo som to nechcel urobiť. Ľutujem všetko čo sa stalo. Ja ťa mám rád.."
"Pche. Si teraz myslíš, že ti to hneď odpustím či čo?"
"Noo.. " sklopí zrak.
"Tak to si na omyle! Poď Andrew!" chytila som ho za ruku a ťahala preč.
"Idem domov a všetko im poviem, klamať by som im nemohla."
"Dobre, ale najprv poď ku mne."
"Prečo?"
"No. Nemáš topánky." Až teraz som si uvedomila, že som bosá. Potichu som sa zasmiala. Chytili sme sa za ruky a bežali k Andrewovi domov. Tam mi požičal topánky jeho mamy, ktoré som naveľa naveľa prijala a kráčali sme na zastávku.
"Som rád, že sa to konečne skončilo" prerušil Andrew ticho.
"Aj ja, len škoda, že z toho budem mať traumu do konca života."
"Neboj sa. Ja ju raz dva vyliečim." Prikývla som mu, ale vedela som, že sa to tak ľahko nespraví. Keď už mi išiel autobus, dala som mu letmý bozk a vtrielila do autobusu. Ani neviem ako tá cesta ubehla, ale zrazu som stála pred autobusom a kráčala domov. Čo vlastne rodičom poviem? Pravdu? Alebo si mám niečo vymyslieť? Určite už povolali celoštátne pátranie. V očakávaní kráčam k nášmu domu a premýšľam nad všetkým čo sa stalo. Pred domom stoja dve policajné autá. Zhlboka sa nadýchnem, otvorím bránu a následne aj vchodové dvere. Z obývacej izby započujem družnú debatu. Mám chuť ujsť a neukázať sa im na oči, ale je najvyšší čas. Ťarbavým krokom sa presuniem k zárubni v obývačke. Všetci stíchu. Vyvaľujú na mňa oči ako na nejaké zjavenie z vesmíru.
"E..Emily?" postaví sa mama z kresla.
Pousmejem sa.
"Kde si bola?" Otázka za všetky drobné.
"Ja..Všetko vám poviem, len mi dovoľte si na chvíľu oddýchnuť."
"No.. Dobre." Čo najpresvedčivejšie som sa usmiala a zavrela sa v kúpeľni. Vyzliekla som sa a postavila som sa pred zrkadlo. Po celom tele mám kopu modrín a škrabancov.
Rýchlo zo seba zmyjem špinu, zaschnutú krv, pot a hnusný pocit, ktorý ma bohužiaľ zožieral aj naďalej. Obliekla som sa do čistých vecí a vošla naspäť do obývačky. Policajti už boli preč.
"Ehmm.. Sadni si" nervózne sa usmial otec. Sadla som si teda na gauč a striedavo pozerala na svojich rodičov.
"Vysvetlíš nám prosím ťa kde si bola?"
"Ja.. Noo.. Poviem vám to všetko od začiatku."
"Počúvame" usalašil sa otec v kresle.
"Ráno, keď som odišlila, nešla som za.. Nešla som za Lindsy. Išla som.."
"Ty si nám klamala?" prerušila ma mama nahnevane.
"Uhmm.." zahľadela som sa do zeme.
"Neprerušuj ju zlato a ty Emily pokračuj."
"Išla som za Richardom, mojim bývalým.. Pred jeho panelákom som stretla jeho kamarátov Michaela a Andrewa, ktorí mi povedali, že Richard odišiel preč s otcom. Chcela som sa vrátiť domov, ale.. ale oni mi to nedovolili.." po líci sa mi skotúľala slza, ale hneď som pokračovala ďalej, aj keď na mňa rodiča nedoliehali. Za čo som rada.
"Začali ma bozkávať a vyzliekať.. Chcela som im újsť, ale Michael ma chytil a noo.. Vrazil mi päsťou.. Zobudila som sa niekde v opustenej továrni ako som sa neskôr dozvedela a Michael ma tam obťažoval. Andrew mi chcel pomôcť, ale skončil v zavretej miestnosti spolu so mnou. Michael sa potom nejako spolčil s Richardom, lebo keď som bola s Andrewom cítila som sa lepšie ako s ním a jemu to vadilo. Richard s Michaelom ma potom mučili? No dá sa to tak nazvať. Sexuálne ma mučili. To vyznie však?" nervózne som sa zasmiala a skoro som sa rozplakala. Rodiča ostali v nemom úžase. Mama dobre že neodopadla a otec sa zamyslel.
"Hneď ako sa bude dať, pôjdeš na gynekológiu a dáš sa vyšetriť" ozval sa otec napokon.
"Prosím?" Na to všetko čo som mu povedala mi odvetí toto? Parom to ber.
"Počuješ dobre. Boh vie čo ti tam stvárali a neviem či je vhodné mať dieťa v šestnástich!"
"Dieťa? Čože?" zahabkám. Na to som ani nepomyslela!
"Je krásne mať dieťatko, ale v šestnástich to fakt nejde Emily" konečne sa ozve mama.
"Mala by som sedemnásť keby sa narodilo! A ja nie som tehotná!" postavila som sa na odchod.
"Ešte dnes zavolám mojej gynekologičke aby ťa objednala na zajtra."
"Zajtra? Ugh" vybehnem z obývačky a zavriem sa v izbe. Kde mám vlastne sestru? Kašľať na to. Ja nemôžem byť tehotná! Veď som len prváčka na strednej! To sa nemôže stať. A kto by bol vlastne otec? Michael alebo Richard? Ani jeden! Ja chcem Andrewa!