Deidara:
„Ty si bol člen Akatsuki?"
„Aké to tam bolo?"
„Prečo si sa rozhodol, pridať sa ku nám?"
„Čo skrývaš za tou ofinou?"
„Si zadaný?"
„Ako fungujú tvoje ruky?"
„Počkať! Po jednom prosím vás!" trochu som cúvol, aby som sa dostal z dosahu niekoľkých dievčat, ktoré si ma obzerali ako atrakciu. Kakashi sa nad tým len usmieval. Venoval som mu kyslý pohľad a znova sa otočil ku skupinke.
„Takže od začiatku. Volám sa Deidara, pochádzam zo Zeme Zeme, bývalý terorista, a tak ďalej," predstavil som sa a poškrabal sa na zátylku. Keď som išiel sem, tak som bol dosť nervózny, ale zatiaľ nikto z nich sa netváril, že by ma najradšej zabil. Prvý ku mne prišiel chalan s bielou pokožkou, rovnými čiernymi vlasmi a kroptopom.
„Volám sa Sai. Rád ťa spoznávam," podal mi ruku a usmial sa. Začal mi palcom prechádzať po ruke.
„Čo to robíš?!" spýtal som sa zaskočene.
Sakura ho chytila za golier a odstrčila ho.
„Ospravedlňujem sa ti za neho. On nevie, ako sa má správať. Mimochodom, ja som Haruno Sakura. Som v jednom tíme s Narutom, Himarou, Sasukem a Kakashim. Vitaj u nás," usmiala sa milo.
„Aj ja ťa rád spoznávam. Eh...Kde je vlastne Shoda?" spýtal som sa jej.
„Ešte je s Tsunade-sama," odpovedala a odstúpila, aby sa mi mohol predstaviť niekto ďalší. Stihol som postrehnúť, že pri zmienke o Shodovi trochu zružovela.
Pristúpili ku mne traja ľudia. Chalan s copom a unudeným výrazom, tlustý chalan so špirálovým vzorom na lícach a blondína, ktorá mala podobný účes ako ja.
„Pekné vlasy," povedali sme naraz a rozosmiali sa.
„Som Yamanaka Ino. Vitaj u nás," predstavila sa, keď sa prestala smiať.
„To je otrava. Ja som Nara Shikamaru," zívol chalan s copom.
„Ja som Akimichi Chouji. Rád ťa spoznávam," podal mi ruku bucľatý chalan. Prijal som ju a jemne ju stisol.
„Dúfam, že sa u nás budeš cítiť dobre," pokračoval s úsmevom.
Bol som zaskočený jeho srdečnosťou, ale potom som sa tiež na neho usmial. Potom prišli štyria ďalší ľudia. Medzi nimi bolo aj to dievča, s ktorým sa stretla Himara po Hidanovej smrti. Už som zabudol, ako sa volá.
„Ahoj, hm..."
„Nehovor, že si zabudol moje meno."
„Ehhm...."
„Jashagoro Nozomi."
„Budem si to pamätať."
Rozhodným krokom ku mne prišiel chalan oblečený v čiernej mikine a so vzorom tesákov na lícach. Začal si ma obzerať a potom sa zamračil.
„Inuzuka Kiba. Nepáčiš sa mi, smrdíš ako íl," pes, ktorý stál vedľa neho zaskučal.
„Vieš, íl je potrebný na vykonávanie mojich techník," vysvetlil som mu.
Kiba prikývol a odišiel.
Ďalší ku mne prišiel chalan oblečený v sivo-zelenej bunde a oči mu zakrývali okuliare.
„Ja som Aburame Shino. Čo si myslíš o hmyze?" spýtal sa.
„Eehm...Mám rád motýle a vážky."
Shino prikývol a odišiel. Potom ku mne pomaly pristúpilo dievča z klanu Hyuga oblečená vo fialovej bunde. Vyzerala, akoby sa bála, že na ňu skočím.
„V-volám sa Hyuga H-Hinata. Vitaj v Konohe," povedala ticho.
„Nemusíš sa ma báť," vyletelo zo mňa. V duchu som si strelil facku.
„Prepáč. Nechcel som to povedať takto len som chcel povedať, že nemusíš byť okolo mňa hanblivá," trochu som očervenel od hanby. Kiba sa na mne rehlil ako kôň. Hinata sa nad mojou poznámkou usmiala.
„Budem sa snažiť Deidara-kun. Rada ťa spoznávam," povedala už trochu smelšie. Ticho som si vydýchol. Bol som rád, že som ju neurazil.
Po nich prišiel ďalší tím. Prvý ku mne priskočil chalan v zelenom jumpsuite.
„Vitaj medzi nami. Mladosť z teba len srší. Teším sa na našu najbližšiu spoluprácu!" vysypal, urobil otočku a ukázal mi palec hore.
„Eh..."
„Ešte som sa nepredstavil. Som Rock Lee. Bojuj so mno-"
Dievča, ktoré stálo vedľa neho, mu uštedrilo buchnutie do hlavy.
„Prestaň! Prepáč, on je niekedy nekompletný. Som Tenten. Vitaj medzi nami," usmialo sa dievča. Prikývol som a pohľad som presunul na posledného člena ich tímu.
„Hyuga Neji," povedal jednoducho.
Z nás asi kamaráti nebudú.
Nakoniec predo mňa predstúpili posledný dvaja ľudia. Chlapec a dievča. Mala svetlohnedé vlasy, svetlohnedé oči a oblečená bola v čierno oranžovom oblečení. Vyžarovala z nej dobrá energia. Zato chalan pôsobil dôstojne a chladne. Vyzeral ako Kira, ale v mužskej v podobe. Takže to musí byť...
„Ankara Kaito," podal mi ruku. Prijal som ju. Oči mal chladné a hlboké ako oceán. Zrejme to majú všetci Ankarovci v rodine.
„A ja som Suzuki Akiri," usmialo sa dievča.
Usmial som sa.
„Máme v tíme ešte jedno dievča, ale ona-"
Niekto do mňa zozadu narazil. Zatackal som sa, ale udržal rovnováhu.
„Prepáč," ozval sa za mnou dievčenský hlas.
„To je v poriadku," otočil som sa. Šialene sa mi rozbúchalo srdce. Za mnou stálo najkrajšie dievča, aké som kedy videl. Brunetka so žiarivými zelenými očami, oblečená v kombinácii bielej, hnedej a béžovej. Mala krásnu jemnú tvár bez jedinej chybičky a jej pohľad ma spaľoval. Pocítil som zvláštne šteklenie v žalúdku.
„Kde si zase bola?" spýtal sa jej Kaito.
Dievča zavrtelo hlavou a pozrelo sa na svojho parťáka.
„Maľovala som," odpovedala a trochu jej zružoveli líca. Takže umelkyňa?
„Už zase," pokrútil hlavou.
„Prepáč," otočila sa ku mne a usmiala sa, „Iwoa Katema. Ako sa voláš ty?"
„De-Deidara."
„Rada ťa spoznávam."
„Aj ja teba. Si maliarka?"
„Tak trochu. Kreslím si len tak pre seba," odvetila. Mala jasný hlas, ktorý znel ako horská studnička.
Chvíľu sme na seba len tak pozerali, ale našu komunikáciu bez slov prerušilo Kibovo uštipačné písknutie.
„Deidara, ty sa nezdáš."
„Chceš kopačku?!" vyštekol som.
Himara:
„Himara, aké je žiť v teroristickej organizácii?" spýtala sa ma Kira.
Keď Deidara so Shodom odišli, tak sme sa s Kirou rozhodli, že bude lepšie, keď pôjdeme niekam, kde nás nikto nevyruší. Teraz sme sedeli v jaskyni, kde sa predtým schovával Shoda.
„Je to...zaujímavé."
„Himara, viem, že sme sa len teraz stretli, a že mi nedôveruješ, ale vidím na tvojich očiach, že niečo v sebe držíš."
Pozrela som do jej žiarivo modrých očí. Boli...tak čisté. Nevidela som v nich žiadne klamstvo ani podraz. Mozog mi hovoril, že jej nemám veriť, ale moje srdce mi hovorilo opak. Rozhodla som sa jej dôverovať.
„Chceš počuť všetko od začiatku?"
Prikývla.
„Všetko, čo tu povieš, zostane medzi nami. Nebudem ťa súdiť."
Dopriala som si hlboký nádych a spustila som.
„Keď som odišla, tak moje kroky smerovali k Orochimarovi. Chcela som získať nejaké informácie o ňom a Sasukem. Urobila som však jednu fatálnu chybu. Začala som si s Orochimarovým poskokom. Najprv to bolo v poriadku, ale potom sa ku mne začal chovať ako ku hračke. Navyše mi Orochimaru dával dosť krutý tréning. Posúval mi prah bolesti a budoval mi odolnosť voči jedom. Nezvládala som to. Nakoniec sa mi podarilo nejako Kabuta striasť, ale potom prišiel Sasuke," tu som zasekla. Nechcela som hovoriť o mojich citoch k Sasukemu. Kira však uhádla na čo myslím.
„Bola si do Sasukeho zamilovaná?"
Schovala som si tvár do dlaní a pokračovala:
„Nemohla som mu to povedať. Onedlho si ma vyžiadal Pain, vodca Akatsuki, aby som sa k nim pridala. Nemala som na výber. Neskôr som zistila, že to bolo moje vykúpenie. Zblížila som sa s tými ľuďmi. Až na toľko, že som sa do jedného zamilovala. Medzitým som sa raz stretla so Sasukem, ktorý bol pevne rozhodnutý, stať sa Orochimarovým telom. Stratila som nádej a nechala vypustiť svoje city ku tomu členovi Akatsuki. Skutočne som ho milovala a on miloval mňa. Potom bol pochovaný za živa. Chvíľu na to som sa stretla so Sasukem. P-pobozkali sme sa. Cítila som sa zle, lebo som sa na neho nalepila hneď po Hidanovej smrti. Potom som ho však odkopla, lebo som nechcela zradiť Konohu. Som sebecká, ale som naštvaná, lebo som kvôli nemu toľko trpela a teraz som sa ho musela vzdať. Je mi zo seba zle."
Oči sa mi zaliali slzami. Zo smútku? Z hnevu? Zo znechutenia? Nevedela som. Niekedy som sa chcela vrátiť do čias, keď boli moje city otupené. Zostalo mi len to, že som dokázala udržať kamennú tvár, ale čo z toho, keď je škrupina pevná, keď vnútro krváca.
Kira na mňa len chvíľu pozerala, a potom mi položila ruku na rameno.
„Urobila si to, čo si pokladala za správne. Neviem si predstaviť, čo musíš prežívať, ale myslím, že si sa rozhodla správne. A čo vieš? Možno sa Sasuke spamätá," utešovala ma.
Pochybovala som, že by sa spamätal. Sasuke bol vždy strašne tvrdohlavý.
„Už je dobre?" spýtala sa čiernovláska.
Vtedy som si uvedomila, že mi zo srdca spadol obrovský kameň. Zrejme vyrozprávať sa, bolo to, čo som skutočne potrebovala. Deidarovi by som sa s takými vecami nemohla zdôveriť, lebo je chlap a Konan by som nemohla povedať celú pravdu.
„Ďakujem, že si ma vypočula," poďakovala som.
„Nemáš za čo. Myslím, že si to naozaj potrebovala."
Usmiala som sa.
„Kiežby som mohla byť, taká pekná ako ty," zasnívala sa Ankara.
„Ty si krásna taká aká si."
„To isté mi povedala aj Sakura," uškrnula sa.
„Ako sa vlastne má?" spýtala som sa.
„Dobre. Od kedy trénovala s Tsunade-sama, tak je viac sebavedomá," odvetila.
„Ona trénuje s Tsunade?"
„Hej. Dokonca ju Hokage naučila lekárske jutsu."
Som rada, že sa máš dobre, Sakura.
Deidara:
„Vráť sa skoro. A priveď so sebou aj Himi," lúčil sa so mnou Naruto.
Stál som pri bráne Konohy a lúčil sa s tímom 7. Kirin klon bol pripravený odísť.
„Pokúsim sa. Ešte raz sa ti ospravedl-"
„Už ma z toho tvojho prepáč a ospravedlňujem sa bolia uši. Uvedomil si si svoje chyby? Uvedomil. Tak sklapni a radšej rozmýšľaj ako zlikvidovať zvyšok Akatsuki," prerušil ma.
Usmial som sa. Naruto a ja sme sa stali kamarátmi rýchlo. Zistil som, že máme veľa vecí spoločných. Napríklad obaja milujeme rámen.
„Tak sa maj kamoško. Dávaj na seba pozor," podal mi ruku Shoda.
„Stále nechápem prečo nechceš ísť so mnou späť," mumlal som a potriasol si s ním pravačkou.
„A čo ja tam vonku? Nechce sa mi už utekať a myslím, že ty a Himara máte iné plány. Ja len pekne krásne ostanem tu a konečne si oddýchnem," odpovedal.
„Ja viem, že len chceš byť so Sak-"
„Pšššt," pritlačil mi ruku na ústa.
„O čom sa rozprávate?" spýtala sa Sakura.
„O ničom," usmial sa Shoda a pustil ma.
Sakura privrela oči, ale nič nepovedala. Potom sa otočila ku mne a objala ma.
„Opatruj sa a pozdrav Himaru."
Shoda na mňa žiarlivo zazeral.
„Maj sa Deidara rád som ťa spoznal," odložil Kakashi knihu.
„Aj ja teba," odpovedal som.
Kirin klon mi poklepal na plece.
„Už idem. Majte sa! Naruto, keď sa najbližšie stretneme, tak pôjdeme spolu na rámen!"
„Budem sa tešiť, dattebayo!" zamával mi.
Okolo mňa začal prúdiť vzduch a moje nohy sa odlepili od zeme.
Himara:
„Hima, rád ťa vidím!" zodvihol ma blondiak a zatočil sa so mnou.
„Daj ma dolu!"
Ešte ani poriadne neprišiel a už je hyperaktívny.
„To Naruto ťa takto doriadil?" obzerala som si modriny na blondiakovej tvári.
„Áno, ale potom sme sa skamarátili. Nečakal som, že tí ľudia tam budú, tak super," vyškieral sa.
„Som rada, že ťa prijali. Môžeš ma konečne pustiť? Točí sa mi hlava."
„Prepáč."
Zastavil a postavil ma na zem.
„Aby som nezabudol, pozdravuje ťa Sakura. Naruto sa s tebou chce, čo najbližšie stretnúť. Oh, a ešte ,Kakashimu veľmi chýbaš."
Srdce mi radostne zatrepotalo. Bola som rada, že sa na mňa nehnevajú.
„Ja asi pôjdem. Rada som s tebou strávila čas Himara," usmiala sa Kira.
„To ja ti ďakujem."
Ankara zamávala mne aj Deidarovi, vzniesla sa do vzduchu a zmizla.
„Čo chceš robiť teraz?" spýtal sa ma Deidara.
Oči som uprela k nebu. Slnko ukazovalo poludnie a nikde ani mráčika.
„Ideme odovzdať Madarovi našu výpoveď," odpovedala som.
Blondiak zapukotal hánkami a odhodlane sa usmial.
„Kedy vyrážame?"
„Nie tak rýchlo. Potrebujeme plán," schladila som ho.
„Urobila si niekedy niečo spontánne?"
„Pobozkala som Hidana," odpovedala som.
„Bolo to aj najstupidnejšie rozhodnutie, aké si kedy urobila," plesol si rukou po čele.
Keby vedel, že som urobila hlúpejšie.
„Stupidnejšie než ty nebolo," vrátila som mu to.
„Čo prosím?! Chceš si zalietať?" siahol do kapsy s ílom.
„Možno inokedy. Kde by sa mohol Madara momentálne nachádzať?" zamyslela som sa.
Možno v úkryte. Alebo je niekde na misii. Možno niekde trénuje so Sasukem. Do pekla! Kdekoľvek ten chlap je, tak dúfam, že zakopne a napichne sa na klinec.
„Najprv poďme do úkrytu a po ceste niečo vymyslíme," navrhol Deidara a vytvoril ílového orla.
.
Deidara mi celú cestu rozprával o všetkom, čo zažil v Konohe a s kým sa stretol. Bola som rada, že to išlo hladko. Úprimne som čakala, že ho budú preháňať cez celú Konohu, dokiaľ ho nechytia a neprizabijú.
„A našiel si tam nejakú brunetku?" uškrnula som sa.
„Našiel," odpovedal nadšene.
Chcela som sa napiť, ale ruka s fľašou sa mi zasekla tesne pred ústami.
„To myslíš vážne?"
„Áno, volá sa Katema. Je v Kaitovom v tíme. Je milá, krásna a je maliarka! Chápeš tomu? Dievča mojich snov. Raz sa vezmeme a budeme mať die-, nie, dve deti. Budeme žiť šťastne až do smrti!" zasníval sa.
Usmiala som sa.
„Teším sa s tebou."
Deidarov výraz sa zmenil zo zasneného na prekvapený.
„Myslel som, že mi vynadáš do bláznov."
„Prečo by som ti kazila radosť? Aspoň ty niekoho máš."
Tú poslednú vetu som povedala viac pre seba ako pre neho. Deidara postrehol môj skleslý tón a zo zadu ma objal.
„Neboj sa. Aj ty si určite raz nájdeš nejakého princa na bielom koni."
Zasmiala som sa.
„Ďakujem, braček."
„Nemáš za čo, ségra."
Pristáli sme. Slnko začalo pomaly zapadať a obloha nadobúdala ružový odtieň.
„Idem si po nejaké veci. Hneď sa vrátim. Mimochodom nechceš, aby som niečo priniesol aj tebe?"
„Nie."
Katanu mám. Kakashiho knihu mám. Hidanov prívesok mám.
Deidara pokrčil plecami a zmizol v úkryte.
„Po veci? Kam sa chystáte?" ozval sa hlas a predo mnou sa objavil Madara.
Siahla som po katane. Usmiala som sa a pozrela mu priamo...no, povedzme očí.
„Ja Hatake Himara a Deidara končíme v Akatsuki," povedala som odhodlane.
„Čože?!" zahrmel.
„Nenúť ma, opakovať sa."
Madara sa až triasol od hnevu.
„Himara...?"
Otočila som sa. Kisame sa na mňa pozeral s bolesťou. Nebudem klamať, zovrelo mi hrdlo pri pohľade na žraločieho kamaráta.
„Kisam-"
„Prečo, Himara?! Prečo chceš zradiť Akatsuki?" prerušil ma Kisame.
„Nikdy som nebola verná Akatsuki. Som Konožský špión."
„Takže to ty máš prsty v Itachiho, Sasoriho, Hidanovej a Kakuzovej smrti?" jeho pohľad sa zmenil na nahnevaný.
„Nie! Nechcela som, aby zomreli!"
Oči ma začali nepríjemne štípať.
„Ty falošná..."
„Môžem ti to dokázať!"
„Nejaké dokazovanie mi je jedno! Myslel som si, že sme priatelia!" siahol po samehade.
„Kisame, nemám v záujme s tebou bojovať. Nemyslím, že by bolo fér bojovať s niekým, kto je pohltený v genjutsu."
Kisame zamrzol. Moje genjutsu ho pohltilo. Mangekyo genjutsu je na úplne inej úrovni. Páči sa mi, že mangekyo sharingan umožňuje dve schopnosti. Schopnosť môjho ľavého oka je manipulovanie s vlastnosťami predmetov a ľudí a schopnosť môjho pravého oka je ukazovanie toho, čoho sa ľudia najviac obávajú alebo ich nočné mory.
Otočila som sa späť na Madara.
„Ako si to urobila? Nevidím nikdy tvoj mangekyo sharingan."
„Myslíš si, že by som prišla nepripravená? Čakala som, že by sa tu niekde mohol potulovať Kisame a prípadne na nás zaútočiť. Chcela som ho chytiť do genjutsu ešte pred tým než by sa o to pokúsil. Na druhú stranu, Kisame vie, ako Itachi používal mangekyo sharingan. Takže než by som ho stihla spustiť, tak by sa už na mňa vrhol. Preto som si po ceste nasadila šošovky, aby môj sharingan nemohol vidieť. A teraz, keď som jedného vybavila, tak sa ťa pýtam. Máš niečo povedať k nášmu odchodu z Akatsuki?" uškrnula som sa.
„Si hlúpa! Pomohol by som ti stať sa jedným z najsilnejších ľudí a mala by si svoj ideálny svet zadarmo. Ale ty nie! Kráľovná jutsu musí byť na strane tých hlupákov v Konohe."
„Ani neviem prečo mi Pain ten titul dal," zavrčala som.
„Lebo si vymyslela aj prisvojila si toľko rôznych techník. Vlastne, teším sa na súboj s tebou. Si jediná, kto sa mi vyrovná."
„Možno inokedy Madara. Deidara, urob to!"
„Na želanie!"
Než Madara stihol čokoľvek povedať, tak ílový orol vybuchol. Ja som použila svoj kekkei genkai, aby som sa ochránila, a aby som utiekla. Deidara, ktorý bol stále posilnený mojím mangekyo sharinganom, utekal za mnou. Keď ma dobehol, tak som použila svoju obrázkovú techniku a teleportovala som nás k jednému z Orochimarových úkrytov. Teraz, keď bol Orochimaru mŕtvy, tak som sa nemusela báť, že by tam niekto bol. Maximálne Kabuto, ale toho by som spracovala rýchlo.
„Himaraa," zapriadol Deidara.
„Čo chceš?"
„Teraz, keď sme odišli a sme v bezpečí. Môžeš ma trénovať častejšie. Možno aj teraz," nasadil psie oči.
Vzdychla som si. Práve sme urobili dosť riskantný krok a on myslí na iné veci.
„Tak fajn," súhlasila som.
Aspoň sa trochu rozptýlim.