"Luke, už som ti povedala, že-"
"Nie! Ani náhodou! Nikam nejdeš, ostaneš tu, kde si v bezpečí!" zakričal Luke a schmatol ma za plecia.
"Bohyňa povedala, že mám hľadať ďalšie svorky! A nebudem poslúchať nejakého urazeného Alfu, ktorý si myslí, že môže každému rozkazovať!" zakričala som a sotila ho preč, za čo som si vyslúžila jeho zaskočený pohľad.
"Počúvaš sa vôbec?!" zakričal a svoj vystrašený vyraz rýchlo zamaskoval, "ak nikoho nechceš poslúchať, prečo skáčeš tak, ako Bohyňa píska?!"
"Pretože viem, čoho sú Lovci schopní a chcem dalších vlkov ochrániť!" zarevala som naspäť, "už si ma zdržoval príliš dlho, nebudem tu viac sedieť na zadku!"
"Snažím sa ťa chrániť!" zreval Luke a znovu sa ku mne priblížil, preto som neváhala a zdvihla obe ruky. Pomocou telekinézie sa mi podarilo odstrčiť ho do steny, ale hneď na to som mala pocit, akoby som už neovládala svoje telo.
Mágia sa riadila podľa seba, donútila ma zdvihnúť všetky ostré predmety v izbe a namieriť ich na môjho druha.
Luke vypleštil oči a obranne zdvihol ruky do vzduchu, akoby nemohol uveriť, že pred ním naozaj stojím ja.
No dobre som vedela, že za toto môže len jediná osoba - Bohyňa. Nepáčilo sa jej, že mi to dlho trvá, preto sa ma rozhodla ovládnuť. Ak to takto pôjde ďalej, komu ďalšiemu ublíži, aby ma donútila konať...?
Rýchlo som ruky stiahla späť k telu a predmety spadli späť na zem. Zatackala som sa dozadu a po lícach sa mi začali kotúľať slzy.
Práve som napadla môjho druha...
Mohla som mu ublížiť, mohla som ho zabiť, mohla som-
"Viviane," oslovil ma nežne Luke, vystrel ku mne jednu ruku a pomaly urobil jeden krok, "som v poriadku. Neublížila si mi," povedal, keďže cez naše puto cítil moju paniku a presne vedel, z čoho pramení.
Bohyňa mu môže znovu ublížiť, ak ju neposlúchnem...
Bez váhania som myslela na les v mojej bývalej svorke a premiestnila sa tam, hoci sa ma Luke snažil zastaviť.
Už nebudem riskovať, že mu ublížim.
***
Okamžite som nasadol do auta a pravdepodobne porušil úplne všetky predpisy, no to ma nezastavilo v tom, aby som sa džípom nehrnul po lese ako zmyslov zbavený.
Vedel som, kam šla. Cítil som to vďaka putu, no vedel by som to aj bez toho. Jej duša bola prepletená s mojou, poznal som všetky jej túžby aj strachy, vedel som o každom jej pocite a taktiež som vedel, keď jej hrozilo nebezpečenstvo.
Od jej premeny som to cítil stále, akoby každá kosť v mojom tele kričala, že ju musím chrániť, pretože sa jej niekto chystá ublížiť.
No v poslednú dobu som mal pocit, že Lovci nie sú tí, ktorí sa na nás chystajú uvrhnúť skazu. Môj vlk mi hovoril, že s tým má niečo Bohyňa. Neviem, ako to dokázať, ale je to tak. Ak by ma Viviane počúvala, mohli sme to spolu v kľude vyriešiť, no Bohyňa jej do mysle nahnala strach, ktorého sa nevie zbaviť.
Keď som došiel čo najbližšie k jej starej svorke, vyskočil som z auta a bežal na miesto, kde sme všetkých pochovali. Samozrejme, sedela tam pred nimi, nohy mala skrčené k telu a ruky si schovávala v dlaniach. Jej vzlyky doliehali až ku mne.
"Amore mio..." povzdychol som si, keď som si k nej kľakol.
"N-Nechcela som ti ublížiť..." zavzlykala a pozrela na mňa smutnými previnilými očami, z ktorých jej prúdom tiekli slzy.
"Ja viem," povedal som a položil si ju na kolená, aby nesedela na studenej zemi, "neublížila si mi."
"N-Nebola som to ja..." zavzlykala mi do hrude, "neviem a-ako to dokázať, ale ja som to n-nebola..."
"Ja viem," povedal som a dal jej bozk do vlasov. Mal som chuť Bohyňu nájsť a roztrhať ju, ale zrejme by sa mi to nepodarilo.
"Poďme domov, nech neprechladneš," povedal som a postavil sa.
Viv sa z môjho zovretia chcela vykrútiť, ale uznala to za márne, takže som ju odniesol až k autu. Inokedy by to bolo možno romantické - všade okolo nás bol sneh a práve som niesol svoju životnú lásku v náručí pomedzi zasnežené stromy a padali na nás snehové vločky, no realita bola aj cez túto nádheru úplne iná.
***
"Musíme ísť," povedala som a začala hádzať veci do tašky.
"Viviane, je to moc nebez-"
"Ja to musím urobiť, Luke," povedala som a snažila sa zadržať slzy, "už tu nemôžem ostať, je to nebezpečné, ale nie pre mňa. Je to nebezpečné pre teba a všetkých, ktorých milujem."
"Viviane, chápem, že sa snažíš všetkých ochrániť, ale-"
"Si môj druh! Mal by si ma podporiť!" zakričala som zúfalo a otočila sa naňho, "tak mi prosím pomôž. Ja už takto ďalej nemôžem, musím začať niečo robiť!"
Videla som, že chce znovu protestovať, preto som mu skočila do reči, "musím to urobiť, pretože viem, čoho sú Lovci schopní. Chcem všetkých vlkov ochrániť, ale potrebujem čo najviac pomoci, aby som to dokázala. A preto ťa žiadam, aby si prestal byť tvrdohlavý a pomohol mi, inak to budem musieť urobiť celé sama a toto je možno naposledy, čo sa vidíme."
"Nenechám ťa v tom samu, na to zabudni," povedal a kľakol si ku mne, "len som dúfal, že by sme mohli mať viac času, ak by som to celé odkladal. Ale viem, že je to pre teba dôležité, hoci by som ti to celé najradšej zakázal."
Prisunul si ma bližšie a pobozkal ma. Cez naše puto som cítila, aký bol smutný a ako ho požieral strach o mňa a našu svorku, no aj cez to všetko ma podporil, neotočil sa mi chrbtom.
Toto bolo všetko a ešte viac, čo som od neho dúfala a žiadala.
Ahojte čitatelia! Ospravedlňujem sa, že pridávam kapitolu po tak dlhej dobe, ale odkedy začala škola na to mám moc málo času.
Každopádne dúfam, že sa vám kapitola páčila a budem rada za votes, pripadne akékoľvek komentáre! Viete, že vám vždy rada odpoviem 😉❤️
Kľudne mi píšte svoje teórie, veľmi ma to zaujíma!
S láskou, Susan10273 ❤️❤️❤️