„Budeš mi chýbať," povedal Hidan medzi bozkami.
„Aj ty mne," mumlala som.
Hidan a Kakuzu práve dostali misiu. Mali chytiť nejakého mnícha či čo. Hidan, ktorý ma všade prenasledoval ako tieň, bol v depresiách, že nemôžem ísť s ním.
„Už musíme ísť," schmatol starec Jashinistu za golier a ťahal ho ku východu.
„Budem na teba myslieť pusinka," zamával než sa stratili za paravánom.
Konečne chvíľka ticha.
Bude mi chýbať, ale už som potrebovala pauzu. Od kedy sme spolu, moja pokožka je samý cucflek. Paina to neskutočne štve. Raz mu odsekol prst, lebo mi prekusol pokožku, a tá sa nepekne zapálila. Našťastie sa to skoro vyliečilo.
Vzala som si knižku zo stola a rozvalila sa na gauči.
Už si nepamätám, kedy som si naposledy takto ľahla. Gauč je vždy obsadený. Asi to bude Deidarovou absenciou. Je totiž v bezvedomí, lebo skúšal nový typ výbušniny.
Ale ako sa hovorí z kaluže rovno do blata.
„Himara-senpaiiiiii!"
„Čo chceš?!"
„Tobi sa bojí."
„Neboj nevlepím ti. Čo sa deje?"
„Itachi-senpai ťa volá."
Itachi? Divné. Väčšinu času je zalezený vo svojej izbe a s nikým sa nerozpráva. S povdzychom som zatvorila knihu a išla do Itachiho izby.
Jeho dvere boli vidieť už od schodov. Boli namaľované na červeno a ozdobené boli obrovským havranom.
Zaklopala som a vošla.
„No čo chceš. Práve si ma pripravil o voľnú chvíľu."
Uchiha sa opieral o stenu a jeho oči so sharinganom sa pozerali priamo na mňa.
„Ja viem, kto si."
Ahoj ľudia
Prepáčte, že som dlho nič nevydala, a že táto kapitola je krátka, ale moji učitelia sa zbláznili s písomkami. Hádam mi to odpustíte.
Od budúceho týždňa budem vydávať kapitoly častejšie.
Ďakujem za voty a 522 zhliadnutí.
Džana.