Himara:
„Ako to, že ušiel?!" triasla som s Narutom, ktorý sa práve prebral.
„Proste ušiel," fňukal Naruto.
„Uvedomuješ si, že Sasuke išiel za Orochimarom?!"
„Uvedomujem! Ale privediem ho späť, dattebayo!"
„Huh, keď ťa prepustia pôjdeme na rámen."
„Vezmi si ma Mari."
Pustila som Naruta a nechala ho oddychovať.
Sasuke, ty si taký idiot.
Práve zlyhala misia, aby Naruto a ostatní priviedli Sasukeho, ktorý sa rozhodol prejsť ku Orochimarovi.
Najhoršie je, že o dva a pol roka sa stane Orochimarovým telom.
Čo mám robiť?
Mám ísť trénovať ako Naruto?
Nie.
Situáciu musíme začať sledovať teraz.
Mala by som prijať Orochimarovu ponuku?
To je dosť riskantné. Určite mi dá pečať pravdy a zistí, že tam idem špehovať. Čo mi na to povie Tsunade-sama?
Vyšla som z nemocnice a zamierila ku budove Hokage.
Po ceste som stretla Kakashiho, ktorý mal náladu pod psa.
„Kde si bola? V noci si sa nevrátila domov," vyštekol.
„Bola som vonku," mumlala som.
„Poznáš pravidlá."
„Porazí ťa z toho starec," odsekla som.
Kakashimu na čele vyskočila žila.
„Zopakuj to."
„Starec."
Nemala som to povedať, lebo mi vlepil facku.
Takú, že ma hodilo o stenu.
„Ani dnes nechoď domov," vyštekol a odišiel.
Do čerta s tebou Kakashi!
Do očí sa mi nahrnuli slzy, ale ovládla som sa a išla do pracovne Hokage.
Prečo je taký? Je to môj otec. On by asi bol radšej, keby som sa nenarodila.
Možno by to bolo tak lepšie.
Keby nebolo mňa ON by ešte žil.
Zaklopala som na dvere a počkala.
„Ďalej," ozvalo sa z pracovne.
Vošla som dnu.
Za stolom sedela blondína, ktorá podpisovala papiere.
Piata Hokage.
„Ahoj Himara. Čo pre teba môžem urobiť?" usmiala sa unavene.
„Chcem ísť za Orochimarom."
Tsunade-sama vyvalila oči.
„Počas chuninských skúšok mi Orochimaru ponúkol, že sa ku nemu môžem pridať. Mohla by som tam ísť, ako špión."
Tsunade-sama si očividne vydýchla.
„Problém je, ale v tom, že ak ma podrobia výsluchu môžu zistiť, že tam idem ako špión."
„S týmto ti nedokážem pomôcť. Ak ťa budú vypočúvať, skús kľučkovať," odpovedala akoby nič.
„Vy ma pustíte?"
„Áno. Si jediná, ktorá sa môže ku Orochimarovi priblížiť a pomôcť Sasukemu."
„Ďakujem. Ak vás smiem poprosiť, tak nikomu nehovorte, že tam idem dobrovoľne."
„Súhlasím, že to tak bude lepšie. Myslím, že si ťa potom Kakashi začne viac vážiť," uškrnula sa.
Zamrazilo ma.
„Viem o tej facke. Bojí sa o teba a myslí si, že je pre teba lepšie, keď je na teba prísny. Nevie ako má milovať. Aj ku Ryuko bol najprv chladný. Pred tým než sa budeš pýtať, vedela som o nej a Kakashim."
Okej.....
„Viem, že si silná, ale bojím sa o teba. Orochimaru je extrémne nebezpečný."
„Ja to zvládnem."
Tsunade vstala od stola a postavila sa pred okno.
„Bolo by najlepšie, keby si odišla už dnes v noci," povedala.
„Ešte vás chcem poprosiť, keby sa mi niečo stalo alebo ma chceli označiť ako nukenina, môžete kľudne povedať, že som špión. Neviem ako často budem môcť posielať správy, lebo myslím, že ma nepustia z očí."
Tsunade len prikývla.
„Veľa šťastia Himara."
„Ďakujem."
.
Rýchlo som si zabalila základné veci a zbrane.
Obliekla som si čierny plášť s kapucňou a vyskočila z okna.
Pristála som na streche susedného domu a zamierila ku okraju dediny.
Na hradbách som sa zastavila a ohliadla sa.
Nemohla som uveriť tomu, že opúšťam svoj domov a pridávam sa ku Orochimarovi.
Mrzí ma to.
Naruto, Kakashi, Sakura, Iruka-sensei, dúfam, že mi raz odpustíte.
Sľubujem, že pomôžem Sasukemu aj Konohe.
S veľkou námahou som odtrhla pohľad od Konohy a zamierila cez les na západ.
Nevedela som, kam idem. Len som sa riadila inštinktom.
Keď už pomaly začalo svitať pocítila som známu chakru.
Pristála som na ceste.
„Konečne ťa znova vidím," ozval sa Kabutov hlas z neďalekého stromu.
Skočil na zem a pomaly ku mne pristúpil.
„Chýbala si mi," šepkal a chytil prameň mojich vlasov a omotal si ho okolo prsta.
„Nevideli sme sa pár mesiacov," uškrnula som sa.
„Pre mňa to boli roky."
Musím sa v kuse červenať?!
Kabuto má mierne postrčil ku najbližšiemu stromu a oprel ma oň.
„Teraz si to chcem vynahradiť," povedal túžobným tónom a pobozkal ma.
Bolo príjemné znova cítiť jeho jemné pery priložené na mojich popraskaných od neustáleho hryzenia.
Jazykom mi prešiel po perách a začal si dobíjať cestu dnu.
Snažila som sa ho odstrčiť, lebo mi dochádzal kyslík, ale on ma pevne chytil za ruky a položil ich na jeho plecia.
Začala sa mi mierne točiť hlava.
Nakoniec aj Kabutovi došiel kyslík a pomaly sa odtiahol.
„Pedofil," odfrkla som.
On sa len zasmial a perami mi začal prechádzať po tvári. Zastavil na čele a dal mi malú pusu.
Ruky mu prešli na môj pás.
„Ako to, že si taká chudá?" spýtal sa prekvapene.
Pokročila som plecami.
On si len vzdychol.
„Je mi s tebou dobre, ale musíme ísť za Orochimarom-sama."
„Jasné," povedala som otrávene.
Kabuto sa zamračil.
„Prepáč, len si neviem zvyknúť."
Zvyknúť?! To je tá najhoršia výhovorka akú som kedy povedala! Kabuto na to určite neskočí.
„V poriadku. Viem, že je to pre teba nové," povedal s úsmevom.
Je tento človek v poriadku?!
„Prepáč, ale musím ťa tam priviesť s páskou na očiach. Pre istotu."
Neverí mi.
Nepáčilo sa mi to, ale súhlasila som.
Čiernou šatkou mi zakryl oči a zodvihol ma na ruky.
Dal si dosť záležať na tom, ako ma držal.
Svadobne. S rukou na mojom boku a druhou sa dotýkal môjho stehna.
Kľudne francúzske bozky, ale dotýkať sa ma nebude.
Radšej som to nepovedala nahlas.
Išli sme asi tri hodiny než ma konečne pustil a zložil mi šatku z očí.
Trochu ma oslepilo svetlo. Môže byť tak šesť-sedem hodín ráno.
Keď si moje oči trochu zvykli, začala som si prezerať okolie.
Boli sme v lese pri jaskyni.
Stromy boli veľmi vysoké a obrastené machom.
Les vyzeral byť dosť starý a úplne odrezaný od civilizácie.
„Vstúp," pokynul smerom ku jaskyni.
Je to tu.
S miernym strachom som vstúpila do jaskyne. Bola tam tma.
Kabuto odniekiaľ zobral pochodne a išlo sa.
Viedol ma veľkým podzemným komplexom s nekonečným množstvom chodieb a miestností.
Nakoniec zastal pri čiernych dverách a pokynul mi, aby som vošla.
Miestnosť bola slabo osvetlená, ale dokázala som rozoznať postavu sediacu na fialovom kresle.
Bola oblečená v bielom a oviazaná obväzmi, ale jasne som mu na očiach videla fialové znaky.
Orochimaru.
„Vitaj Himara," povedal tichým hlasom.
„Práve sa prevtelil," šepkal Kabuto, „Takže je vyčerpaný a nie je úplne vo svojej koži."
Doslova.
„Ako vidím život v Konohe sa ti dosť znechutil," povedal s úsmevom.
„Máte pravdu," odpovedala som.
Musím si dať pozor na to, čo poviem inak ma odhalí.
„Pečať pravdy ti dávať nebudem. Máš moju plnú dôveru."
V duchu som si vydýchla.
„Ale budeme ťa sledovať. Ak nič nevyvedieš, nechám ťa."
Sakra! Nemôžem posielať správy.
„Môžeš ísť. Zajtra na cvičisku mi ukážeš svoje schopnosti. Teraz choď do ošetrovne a Kabuto ti spíše zdravotný záznam."
Kabuto ma viedol ďalšími chodbami až do ošetrovne.
„Posaď sa," ukázal na ležadlo a on si sadol ku stolu a začal sa hrabať v papieroch.
Nakoniec jeden vybral a začal niečo zapisovať. Potom sa otočil ku mne.
„Krvná skupina?"
„AB."
„Alergie?"
„Žiadne."
„Operácie."
„Žiadne."
„Ochorenia?"
„Emo syndróm."
Kabuto nadvihol obočie.
„Žiadne."
„Chakrová podstata?"
„Všetky."
„Zaujímavé. Rozsah chakry?"
„Eh...?"
„Koľko máš chakry, keď nepoužívaš žiadne techniky?"
„A to mám vedieť odkiaľ?"
Prevrátil očami a položil mi ruku na hlavu.
„Množstvo chakry máš o 14% väčšie než je priemer. Tu budeš mať tréningy, aby sa tvoje množstvo chary ešte viac zvýšilo.
„Zranenia?"
„Jazva cez oko aj cez chrbát."
„Iné?"
Mimovoľne som si prešla prstami po krku.
„Nie."
„Panna?"
„Mám 13!"
„Spravím ti ešte nejaké testy. Vystri ruku, aby som ti mohol zobrať krv."
Poslúchla som.
Odobral mi dve skúmavky krvi. Potom zobral malú baterku a začal mi s ňou svietiť do oka.
„Oči máš v poriadku.
Ešte mám na teba jednu otázku."
„Hm?"
„Počet bozkov?"
„Dva."
„Chcel by som to zvýšiť na tri," usmial sa a pobozkal ma.
Teraz začnem ja.
Než stihol použiť jazyk, zahryzla som mu do pery.
Cítila som, ako sa zasmial. Oslobodil si peru a odtiahol sa.
Dal mi prameň vlasov za ucho.
„Si krásna."
Chytila som ho za vlasy a rozpustila ich. Boli tak jemné.
„Vieš aká si roztomilá, keď sa červenáš a pri tom sa snažíš byť vážna?"
„A ty si roztomilý, keď máš rozpustené vlasy."
Zasmial sa a znovu spojil jeho pery s mojimi.
Posadil sa a mňa si vyložil na kolená.
Rukami som ho objala okolo krku.
On mi z krku stiahol rolák a perami mi cez líce prešiel na krk a pobozkal ho. Potom sa prisal.
Hlboko som vzdychla.
Po chvílí sa odtiahol.
V zrkadle, ktoré stálo pri stene, som videla, že mi neurobil nejakú výraznú značku, len svetlo červený fľak.
„Nechcel som ti urobiť výrazný. Ten počká až sa vezmeme."
„Nejaký sebaistý."
„Samozrejme. Však som....."
Zrak mu padol na prednú časť môjho krku.
Úplne som na to zabudla!
Rýchlo som si opravila rolák a zliezla z neho.
„Povedala si, že žiadne iné zranenia nemáš."
„Huh, to nie je tvoja vec!"
„Ako si sa ku tej jazve dostala?!"
„Nie je to tvoja vec!"
„AKO?!" vrieskal.
„Nestaraj sa!" odbila som ho.
Otvoril ústa, že niečo povie, ale rozmyslel si to.
„Prepáč. Odvediem ťa do tvojej izby."
„Fajn."
.
Viedol ma po dlhej chodbe až zastal pri nejakých dverách.
Z vrecka vytiahol kľúč a odomkol ich.
„Toto je tvoja izba. Zajtra o deviatej po teba prídem. Nie, že sa pokúsiš zdrhnúť kráska," povedal s úsmevom a odišiel.
Vošla som dnu a začala si tu všetko obzerať.
Izba bola zariadená stroho.
Bola v nej skriňa, posteľ, stôl, stolička, jednoduchý koberec a dvere, za ktorými bola malá kúpeľňa. Izbu osvetľovali len sviečky, lebo sa tam nenachádzalo okno.
Hodila som batoh na stoličku a zvalila sa na posteľ.
Musím vymyslieť spôsob, ako posielať správy. Zatiaľ sa budem musieť riadiť Orochimarovými pokynmi.
Ospravedlňujem sa za chyby
Džana