Myslím, že nikdy som nebola taká šťastná, že idem spať ako včera. Dobrú pol hodinu sme sa s Acom a Domom hádali o tom, že by mal jeden z nich spať u mňa na gauči. Nakoniec sme sa dohodli na tom, že stačí zamknúť a skontrolovať či je okno dobre zavreté.
Vstala som s postele a zišla dole. Nebolo ani osem hodín a v sobotu môj brat nevstáva neskôr ako o desiatej. Z kuchyne sa však ozývali zvuky. Veľmi známe hlasy. Zastavila som sa a napočítala do troch než som vošla.
Všetci traja chalani viedli zrejme vypätú konverzáciu. Ace a Dom stáli na jednej strane a pred nimi vytočený Dean.
"Čo tu, vy traja trotlovia, robíte v tak nekresťanskú hodinu?" rozhodila som rukami.
"Možno sme sa ti len chceli vyhnúť, dokým ešte chrápeš," ten Grinch mi venoval falošný úsmev.
"Ó naozaj? Ešte stále robíš to čo ti môj brat naplánuje?" vrhla som sa naňho. Jeho falošný úsmev sa začal premieňať na agresívnu grimasu.
"Stačilo by deti," vložil sa medzi nás Dominic. Pokračovala som v ceste ku chladničke.
"Ešte sa o tom porozprávame," ukázal na Deana Ace.
"Nie je o čom," odsekol Dean a zase sa rozbehol ku dverám.
"Bože ten chalan má vážnu slabosť v dramatických odchodoch," zamrmlala som si zatiaľ čo som liala mlieko do misky.
"A teba by zabilo byť o trochu milšia??" vyskočil po mne brat.
"Myslela som, že túto debatu sme ukončili vtedy čo tá herečka včera odišla," ukázala som na dvere.
"Táto debata má len jeden koniec. Ktorý hrá v náš prospech," dodal Dominic.
"Bože, ty si môj druhý brat či čo?" vyprskla som. Viem, že to myslia dobre, ale sami ste videli aký sme ja a Dean priatelia. Mala som na sebe šedé tepláky a jednoduchý biely crop-top. Schmatla som bundu, bratove kľúče a vybehla som Deanovým štýlom.
"Kam si myslíš, že ideš?" zhučal. Neotáčala som sa. Nastúpila som do bratovho Impala, ktoré dostal od rodičov. Popravde? Ja som vodičák ešte ani nemala. Ale raz dva krát som šoférovala. Zavrela som za sebou dvere a zamkla. Rozzúrený Ace sa mi zrazu postavil ku dverám.
"Spravíš jeden jediný škrabanec môjmu zlatíčku a sám ťa za Tristanom dovediem, rozumieš?" vyhrážal sa mi cez sklo. Usmiala som sa.
"Vitaj späť, starý dobrý Ace."
Nejakým spôsobom som vycúvala bola na ceste. Bez jediného škrabanca som zašla až do centra. Zaparkovala som na prvom voľnom parkovacom mieste čo som uvidela a vystúpila. Nestihla som si zobrať peňaženku ani mobil, takže jediné čo mám sú tie drobáky vo vačkoch bundy.
Prechádzala som sa len tak po ulici. Všimla som si tam starého pána. Muž čiernej pokožky sediaci na vozíku, hrajúci na akordeón. Vyzeral veľmi milo. Na každého, kto išiel okolo a niečo mu hodil do pohárika pred sebou sa pekne usmial. Hrabala som sa vo vačku či nenájdem aspoň jedno euro v celku, keď v tom pánovy nejaký chlap zobral peniaze s pohárika. Bez hanbi mu vybral aspoň polku a rýchlim krokom pokračoval ďalej. Ľudia si toho všimli ale nič nespravili. Chlap na vozíku sa naňho len neveriacky pozeral. Prišlo mi ho strašne ľúto. Chlap pokračoval rovno mojim smerom. Tak som spravila prvú vec čo ma napadlo. Postavila som sa mu do cesty.
"Okamžite mu to vráť," vyprskla som. Chlap sa neveriacky zasmial a obzrel si ma. Mohol mať okolo 30 a bol dva krát širší sa vyšší než ja.
"Radšej mi uhni s cesty dievčatko," uchechtol sa a chcel ma obísť. Zabránila som mu v tom.
"Povedal som aby si mu to vrátil," nedala som sa.
"Si naozaj zlatá ale už ma začínaš fakt srať," povedal a slizko si ma obzrel. Prišlo mi zle.
"To sme dvaja, ale ja aspoň neokrádam vozíčkarov," mykla som plecom. Muža poznámka veľmi nenadchla. Do tváre mu stúpla červeň hnevu.
"Počuj ty jedna nechutná krpaňa," chytil ma za rameno a silno mi ho stisol. Ľudia okolo si s toho nič nerobili. Čakala som, že ma tej chlap ide udrieť. V tom sa však pozrel niekam nado mňa. Nechápalo som. Okamžite mi dal ruku dole z ramena, vyhabkal nejaké ospravedlnenie a peniaze mi hodil do ruky. Mám za sebou nejakého ducha? Otočila som sa musela hneď odvrátiť zrak. Ducha? Kiežby. Stojí tu démon. Nahlas som si vzdychla a pozrela som tomu čiernovlasému démonovi do krvavých očí. Aj keď ich má uhlovo čierne, prisahala by som, že pri takýchto situáciach tam vidím pekelné ohne. Pri príležitostiach, keď sa nad niekym vyvyšuje alebo pohŕda. Prosto, keď si myslí, že je niekto viac. K démonskému vzhľadu mu pridával aj ten úškrn. Pretočila som oči.
"To ťa tak rýchlo stihli tí mamlasi vyslať do terénu?" odvrátila som zrak a začala rátať peniaze v rukách. Necelých 15 eur. Toho chlapa mi prišlo ešte viac ľúto.
"Odkedy je s teba ochranca slabých?" mykol hlavou smerom k pánovi, ktorý nás stále pozoroval.
"Choď si po svojom. Nepotrebujem bodyguarda," odsekla som a vybrala sa k tomu pánovi. Dala som mu všetky peniaze do pohárika spolu s nejakými drobnými z vačkov. Starý pán mi poďakoval a venoval zopár úsmevov. Ani som si nevšimla kedy ku mne prišla tá démonská obluda. Až dokým si zo zadného vačku nevybral peňaženku a nehodil mu tam len tak z fleku 100 eur. Neveriacky som sa naňho pozrela. Starý pán bol prekvapený rovnako ako ja. Dean sa len neprítomne pozeral okolo, až mu to bolo nepríjemné.
"To by stačilo, ideme," vyhlásil a schmatol ma za rameno a sotil pred seba aby som šlapala.
"A kto je teraz ochranca slabších?" uštipačne som sa otočila.
"Ticho tam. Tých 15 eur bola smiešna suma," odvrkol.
"Bože, takže démoni majú predsa len srdce," pokračovala som.
"Vieš niekedy tú hubu nechať aj zavretú?" vyštekol a zastavil sa. Tiež som sa naňho otočila.
"Nepýtaj sa na veci, na ktoré nechceš vedieť odpoveď," s úškrnom som prehodila. Po všetkých tých zbytočných hádkach, kedy bol on ten flegmatický, je príjemná zmena vymeniť si úlohy.
"Šialená ženská," potichu zamrmlal a pokračoval ďalej. Ja som len pokrútila hlavou a išla si svojim smerom preč od neho. Dlho mi to nevydržalo. Po chvíli chôdze ma niečo chytilo a prehodilo cez rameno. Nemusela som dva krát hádať čo.
"Ty jeden neznesiteľný somár! Pusti ma dole," búchala som mu do chrbta. Dean vydal zo seba niečo ako podráždené zavrčanie.
"Nemám na teba celý deň. Ideš domov a mne dajú chalani pokoj," vyštekol.
"Prepáčte vaše veličenstvo. Čo ste mali na práci? Ísť zo srandy mlátiť ľudí," odfrkla som si. Dean zastal. Neviem či od hnevu alebo od toho, že sme už pri aute. Potom ma zložil. Boli sme pri aute. Nejaké drahé športové auto. Otvoril mi dvere a čakal, že nastúpim.
"Otvoril som ti aj tie posraté dvere tak láskavo dostaň tú svoju prdel do auta," kŕčovito zvieral rám dverí. Pozerala som sa na dvere a potom na Deana.
"A čo Acovo auto? To tu mám len tak nechať?" nevinne som sa naňho pozrela. Myslela som, že Morrety každú chvíľu stratí aj posledný kúsok toho čo ostalo z jeho nervov. Rukou si nervózne chytil koreň nosa.
"Nehovor mi kurva fix že si... Preboha. Acovo čo? Rhea tebe už totálne jeblo?!" začal sa rozčuľovať. Veľa ľudí by sa teraz bálo o svoj život, ale mne to prišlo až neprirodzene vtipné.
"Ty sa kurva ešte sme..." zas chcel vybuchnúť ale ovládol sa. "Nikdy neudri ženu. Nikdy neudri ženy," začal si to opakovať ako nejakú mantru. Trochu sa upokojil.
"Ja to vidím takto," ujala som sa slova. "Zoberiem naspäť bratovo auto, ty si pôjdeš po svojom a ak chceš, môžem doma povedať, že si ma zachránil ako rytier v jasnej zbroji alebo podobné koniny. Platí?"
Myslím, že Dean si tú svoju mantru zopakoval v tej chvíli ešte veľa krát. "Pokiaľ viem tak som ťa ja zachránil," pokrútil hlavou.
"Detaily," utrúsila som.
"Rhea," sťažka vzdychol. "Okamžite nastúp do auta, inak zaplatím nejakú ženu, aby ťa toho auta kľudne aj dokopala."
"Nie je s tebou sranda," skonštatovala som a urobila ako mi povedal. Ešte som mu podala kľúče od Acovho auta. Zavrel za mnou dvere a obišiel auto. Nemusela som byť vonku aby som videla ako pri tom krúti hlavou a šomre niečo ako bláznivá ženská.
Nastúpil. Jazda bola veľmi tichá. V aute sa miešalo moje otrávenie a Deanova agresivita. Natiahla som sa k rádiu. Prepla som asi 10 staníc, kým som našla niečo slušné. ATC - My heart beat like drum. Viem, že sa tá pesnička sem vôbec nehodila. Ale pripomínala mi detstvo. Keď náš otec býval ešte doma. Vždy nám pustil túto pesničku na televízií a my sme s bratom poskakovali po izbe. O 7 rokov neskôr sa s tým istým bratom poriadne ani neznesiem v jednej miestnosti a otec je už radšej aj v inom štáte. Pesnička išla asi 30 sekúnd dokým ju Dean nevypol.
Suchar jeden.
Natiahla som sa k rádiu a zase ju zapla. Túto pesničku mi nikto vypínať nebude. Zase ho vypol. Zapla som ho. Vtedy sa Dean fakt zasral. Zahnal sa a celou silou päsťou vrazil do rádia. To urobila pár zúfalých zvukov a nadobro odišlo. Neveriacky som sa pozrela na svojho šoféra.
"Krista Boha! To rádio bolo nevinné! A tá pesnička za nič nemohla," zvýšila som hlas. Dean sa na mňa pozrel a prisahala by som, že tie plamene v tých uhlových očiach boli. Neodpovedal. Ani ja. Nechcela som skončiť ako rádio.
Zaparkovali sme pred našim domom. Obaja sme vystúpili z auta. Nemala som v pláne utiecť, ale aj tak ma silno chytil za rameno a ťahal smerom k domu.
"Prepáč mi? Viem chodiť aj sama," ohradila som sa.
"Je v tvojom záujme nehovoriť," odsekol. Bože, niekto sa tu naozaj nasral. Vstúpili sme dovnútra a hneď na nás vybehol Dominic. Ten tu už aj býva či čo??
"Práve som Acovy zabránil, aby ti podpálil izbu. Mám u teba veľkú láskavosť," prehodil.
"To je tá súrodenecká láska," upresnila som a počula dupot zo schodov. Je po mne.
"Kde mám auto?" vyletel na mňa.
"Ďakujem za opýtanie. Mala som sa dobre. Dokým za mnou neposlal tuto Krampusa," ukázala som na kolegu, ktorý ma ešte stále zvieral.
"Kde mám auto?!" zvýšil hlas.
"Ježiši. Je v pohode. Ostalo zaparkované v centre," objasnila som. Ace si poriadne vydýchol. Chápem ho. Pre mňa sú dobré spomienky na tata počúvanie pesničky. Pre neho to je auto od otca. Neskôr sa mu ospravedlním.
"Už mi nabudúce nevolajte kvôli takým sprostostiam," odsekol Dean a konečne ma pustil.
"Kam ideš?" zakričal naňho ešte Dominic.
"Kam asi," odfkol si a poriadne buchol dverami. Teraz ma to už zaujímalo. Kam furt odchádzal, keď som vytočený.
"Kam šiel?" otočila som sa na brata. Ten si ma pochybovačne prezrel.
"To nie je tvoja vec, sestrička," povedal zduto. A teraz ma to zaujímalo ešte viac. Otočila som sa s nádejou na Doma. Pokrútil hlavou. Do šľaka. Kam môže chodiť?!
"Ideme pre auto," povedal nakoniec môj brat. On aj Dom odišli a ja som ostala doma sama. Hodila som sa na gauč a rozmýšľala. Drogy? Hazard? Závody aut??
Niekto zazvonil.
"Ace, ak si si zase zabuchol kľúče, prisahám, že ti už nebudem otvárať," zakričala som a šla otvoriť. Otvorila som dvere. A tam stál. Tristan s psychopatickým úškrnom a rozmlátenou tvárou.
"Chýbal som ti, láska?" povedal slizko.
Som sama doma. Aká je šanca, že ma niekto zachráni dva krát za deň?
Máme ti ďalšiu časť! Samú ma zaujíma čo chcem akože spraviť s tým psychopatom Tristanom v jej dome. No ale dúfam, že sa vám diel ľúbi. Môžte nechať lajk alebo koment <33