„Malia!"
Spala a snívalo sa jej, že na ňu niekto volá.
„Malia!"
Náhle sa prebrala a otvorila oči. Potom sa zľakla a vykríkla. „Čo tu robíš? Ako si sa dostal dnu?"
„Vstávaj!" odsekol jej Snape.
Malia opäť zavrela oči. Považovala to za sen. Nie, určite Severus Snape práve nie je v jej spálni. Prečo jej práve on lezie do snov? To sa jej nemôže snívať s nejakým lepším chlapom? Za to isto môžu tie ich spoločné hodiny čarovania.
„Dumbledore ťa volá," povedal Snapeov hlas.
Opäť otvorila oči a celkom jasne ho videla nad sebou. Snape sa dokonca postaral o svetlo, keďže sa stále nechcela prebrať. Pretrela si oči a potom zistila, že sa jej to naozaj nesníva. Siahla po prikrývke a prikryla sa ňou vyššie. Pritom si sadla v posteli a zamračila sa na neho. „Čo, do prdele, robíš v mojej spálni? Ako si sa sem dostal?"
„Tvoje heslo stojí za dve veci," odsekol jej, „a už vstávaj. Je to súrne."
„Odkedy si Dumbledorov poskok? Niečo mi vari ušlo?"
Snape zaťal sánku a venoval jej jeden zo svojich najviac nahnevaných pohľadov. Očividne jej nechcel nič vysvetľovať.
Malia si ťažko povzdychla a potom sa vyhrabala z postele. Postavila sa, obula si papuče a vyrovnala sa. Pohľadom prešla po Snapeovi, ktorého tvár zrazu nabrala ružovkastý odtieň. Až po chvíľke (keďže bola stále rozospatá) jej prišlo na um prečo. Na sebe mala tenkú čiernu nočnú košieľku a dala by ruku do ohňa za to, že Severus Snape takto sporo odetú ženu dávno nevidel. Nehovoriac o tom, že košieľka bola dosť priesvitná a jej bola trochu zima.
Keďže bola značne unavená, rozhodla sa, neprovokovať ho. „Dozviem sa, čo Dumbledore chce?"
„Áno, keď pôjdeš so mnou do riaditeľne. A nenúť ma použiť zaklínadlo, aby som ťa k tomu donútil. Naozaj mi dochádza trpezlivosť." Videla, ako siahol po svojom prútiku, aby jej dokázal, že svoje slová myslí vážne.
„Fajn," rezignovala a siahla do skrine, odkiaľ vybrala čierny župan.
Vôbec ju neprekvapilo, že Snape mal na sebe svoj obvyklý čierny plášť a očividne jeho nikto nezobudil z ríše snov. Pravdepodobne sa do nej dnes v noci ešte ani nedostal. A to boli tri hodiny ráno. Pritom ani nevyzeral unavene.
Rukami si mimovoľne upravila dlhé tmavé vlasy. Dýchla si na ruku, aby zistila, či jej nesmrdí z úst. Našťastie nie. Zazívala.
Snape nad ňou iba pretočil očami. „Nechceš sa ísť ešte namaľovať?" spýtal sa jej.
„Nie, ja som krásna aj bez mejkapu."
„Keď myslíš," pokrčil plecami.
„Zistil by si to, keby si sa dnes v noci pozrel aj vyššie ako len na moje prsia."
Snape sa jej pozrel do očí a ona už čakala, že ju zasiahne zaklínadlom a ukončí svoje trápenie s ňou. Namiesto toho iba nadvihol obočie. „Odchádzam. Ideš so mnou alebo mám Dumbledorovi zvestovať, že si príliš zahľadená do seba a..."
„Idem," odsekla mu.
Vyšli z jej komnát a Malia oľutovala, že sa neobliekla viac. Bol koniec januára a na chodbe nebolo vôbec teplo. Nehoreli žiadne fakle, pretože okrem Filcha a jeho mačky sa zrejme nik nepotuloval o tretej ráno po chodbách (hoci za študentov by ruku do ohňa nedala). Kráčali mlčky až k riaditeľni.
Keď tam obaja vošli, Dumbledore na nich už očividne čakal. Ani on nevyzeral, že by počas tejto noci zažmúril oko.
Čo tu nikto nepotrebuje spať? pomyslela si.
„Tak," pozrela sa na riaditeľa, „čomu vďačím za to milé prebudenie Severusom Snapeom?"
Keď to dopovedala, Dumbledore neodpovedal. Do riaditeľne totižto vošiel ešte Kingsley Shacklebolt a všetkých pozdravil.
Malia si opäť mimovoľne upravila svoje tmavé vlasy a žmurkla na neho.
„Dobre, takže poviete mi vy traja o čo tu ide? Som fakt unavená, snívalo sa mi, že sa kúpem na Bahamách a rada by som sa tam vrátila a..."
„Stalo sa to," ozrejmil jej to Dumbledore.
„Čo?" spýtala sa, keďže bola rozospatá a niektoré veci jej nedochádzali hneď.
„Voldemort ovládol dementorov v Azkabane."
„Čiže?"
„Áno, Malia. Antonin Dolohov už nie je v Azkabane."
„A kvôli tomuto ma musel Snape zobudiť uprostred noci osobne? Čo si si myslel, že počas toho ako prídem k tebe do pracovne, ma Tony unesie, či čo?"
Malia si uvedomovala, že to všetko berie na ľahkú váhu, ale naozaj nevedela, ako inak zareagovať. Tony bol vonku z Azkabanu a po toľkých rokoch bol k nej bližšie, ako by si myslela. Keby mohla, okamžite by ho vyhľadala. Kvôli viacerým nezodpovedaným otázkam, ktoré celé tie roky tajne ukrývala vo svojom vnútri. Ale myslela na všetko to, čo jej povedali. Že Azkaban ľudí mení a že Tony už určite dávno nie je jej Tony.
Netušila, čo bude ďalej robiť, ale bola si istá, akú prednášku od Dumbledora dostane.
„Chcel som, aby si to vedela skôr, ako si to ráno prečítaš v Prorokovi," vysvetľoval jej Dumbledore.
„V Prorokovi sa ale dočítate samé hovadiny," doplnil ho Kingsley, „snažia sa útek smrťožrútov zvaliť na Siriusa, keďže jemu ako jedinému sa podarilo utiecť z Azkabanu."
„Takže sú vonku všetci?" spýtala sa Malia.
„Dobré ráno," odsekol jej Snape.
„Och, sklapni, Severus!" ohriakla ho.
„Podarilo sa ti zistiť niečo viac, Kingsley?" spýtal sa ho Dumbledore.
„Žiaľ, nič čo by sme nepredpokladali. Fudge si odmieta priznať, ako sa dostali von. Dostali sme príkaz po nich pátrať. Scrimgeour išiel aj do Azkabanu, ale pochybujem, že tam nájde čo i len jedného dementora."
Malia sa zatriasla a bola si istá, že to nie je od zimy. Kingsley a Dumbledore ešte chvíľku niečo preberali ohľadom Ministerstva mágie, ale ona ich nepočúvala. Myslela iba na to, že sa stalo niečo, čo si aj napriek varovaniam, odkedy sme prišla, jednoducho nepripúšťala.
Áno, veľmi veľakrát dúfala, že sa Tony dostane von, ale spôsobom, že uznajú jeho nevinu a všetko bude ako predtým. Lenže on utiekol. Respektíve Ten-čoho-netreba-menovať ho oslobodil, aby sa opäť mohol pridať do jeho radov. Objala sa rukami a cítila, ako sa jej na celom tele nabehli zimomriavky.
Na ramenách jej pristál plášť. „V poriadku?" spýtal sa jej Kingsley.
Vďačne sa zabalila do jeho plášťa a pokrútila hlavou.
„Malia," oslovil ju Dumbledore, „iba ťa chcem požiadať, aby si neopúšťala Rokfort. Na schôdzky Rádu môžeš chodiť s matkou. Keď budeš chcieť ísť do Rokvillu, budem rád, ak pôjdeš s matkou, ale nie sama a už vôbec nie v noci. Situácia je naozaj vážna."
„Myslíš, že ma Tony unesie?"
„Och, drahá, ako som ti raz povedal, myslím si toľko vecí," smutne sa na ňu pozrel. „A pri každej dúfam, že nemám pravdu. Sľúb mi, Malia, sľúb mi, že nebudeš vyhľadávať Antonina Dolohova."
Mohla niečo takéto sľúbiť? Potrebovala vidieť svojho manžela. Potrebovala vedieť toľko vecí, toľko. Nik iný jej nemohol dať odpovede, iba on. „Dumbledore," hlesla.
„Sľúb mi to, Malia!"
To znelo ako príkaz. Iba hlavou prikývla. Nebola si istá, či je schopná dodržať tento sľub.
„Dobre," prikývol napokon Dumbledore, „Severus, ďakujem za všetky informácie. Vieš, čo máš podniknúť ďalej."
„Áno," prikývol. „Dovidenia," dodal bez toho, aby sa na niekoho z nich pozrel a potom odišiel z riaditeľne.
„Kingsley, aj tebe ďakujem. Cením si tvoju promptnosť. Viem, že riskuješ pre Rád veľa."
„Robím správnu vec, Dumbledore, takže to nestojí za reč," odvetil mu, „odprevadím Maliu do jej komnát."
„Dobrú noc," poprial im obom riaditeľ.
Malia spoločne s Kingsleym kráčali po chodbách Rokfortu. Viedla ho k svojim komnatám a pred nimi zastala. „Musím si zmeniť heslo," zamumlala sama pre seba. „Ideš ďalej?" obrátila sa ku Kingsleymu.
***
Vedel, že ho od rána bude čakať náročný deň a mal by ísť spať, ale nemohol nechať Maliu samú. Vyzerala byť naozaj rozhodená z toho, čo sa stalo a hlavne chcel zistiť, či má v pláne dodržať Dumbledorov sľub. Pretože ak nie, bude musieť vymyslieť niečo, aby na ňu sám dohliadol.
Preto na jej pozvanie prikývol.
Viedla ho dnu do obývačky svojich komnát, ktorá vyzerala veľmi útulne, hoci bola maličká. Najviac sa mu páčila knižnica na celej pravej strane miestnosti. A tiež ho zaujali fotografie na rímse kozuba. Boli z detstva Ayslinn. Podobala sa na Maliu, ale veľmi aj na Dolohova.
„Dáš si vodu?"
„Nie, vďaka," povedal jej.
„Čo bude teraz? Čo bude robiť Rád?"
„Na tieto otázky nie som ten pravý," podotkol.
„Viem, ja len..."
„Asi si si to takto nepredstavovala."
„Nie, to veru nie," pokrútila hlavou.
Skúmal ju svojím pohľadom, ale nedokázal v nej čítať. Chcel vedieť, čo cíti k Dolohovovi, avšak neodvážil sa jej to spýtať. Sledoval ju, ako si sadla na bledú pohovku a preložila si nohu cez nohu. Potom sklonila tvár a hľadela do zeme. „Najhoršie je, že vôbec neviem, čo mám čakať," začala mu rozprávať a skúmala hnedý koberec na zemi, „naozaj ma môže vyhľadať? Alebo si to všetko interpretujeme úplne zle a som mu ukradnutá? Alebo má jeho pán vyššie ciele? Som Dumbledorova neter, naozaj im môžem poslúžiť, aby ho dostali na kolená?"
Kingsley jej nechcel odpovedať na tieto otázky. Na niektoré odpoveď naozaj nepoznal, ale tej poslednej sa veľmi obával. Možno mala Malia ostať v muklovskom svete, možno by to tam pre ňu bolo bezpečnejšie. Veď ani on sám ju nedokázal nájsť. Pravdepodobne by na tom Antonin Dolohov bol rovnako.
„Ani ja neviem, čo máme čakať," volil slová, ktoré jej vravel, „ale Dumbledore má pravdu, mala by si ostať v bezpečí."
„Ako inak," poznamenala.
Kingsley sa poškriabal na brade a rozmýšľal, ako by ju presvedčil, že to je jediné možno riešenie.
Malia zrazu odtrhla pohľad od koberca a jej pohľad sa stretol s tým jeho. Postavila sa zo sedačky a podišla k nemu. „Štrnásť rokov, Kings, štrnásť rokov som nevidela Tonyho. Posledná spomienka, ktorú na neho mám, je tá z ministerstva. Vravel mi, že ma ľúbi, že to nemá nič spoločné so mnou. Veď si pritom bol... Nie, neviete, aké to je ťažké. Aké to bolo ťažké. Pretože som nedokázala zabudnúť. Akoby som vôbec mohla? Každý deň sa dívam do jeho tváre." Hlavou kývla smerom k fotografiám na kozube.
Chcel ju utešiť. „Si veľmi silná žena, Malia."
„Nie, nie som," pokrútila hlavou, „keby som bola, postavila by som sa tomu čelom. Neutekala by som."
„Niekedy je útek dobré riešenie."
Zadívala sa na neho svojimi veľkými tmavými očami a pokrútila hlavou. „Ako pre koho. Nemysli si, že to bolo jednoduché."
„To som nepovedal."
„Mal by si ísť," povedala mu, „určite si unavený a určite nás všetkých čakajú perné dni. Ďakujem za odprevadenie a..."
„Nemáš za čo," prikývol.
Malia si vyzliekala zo seba jeho cestovný plášť, a pritom si zavadila o viazanie na župane, ktoré povolilo a odhalilo čiernu saténovú košieľku, ktorú mala na sebe. Nevšimla si to, preto si župan nezaviazala hneď späť. On si to však všimol okamžite. Neušlo mu ani to, aká je nočná košieľka priesvitná a že dokonalo obopína jej telo. Podávala mu plášť a on sa snažil odtrhnúť pohľad od jej kriviek. Cítil ako mu červeň stúpala do líc, a tak si od nej rýchlo vzal plášť a prehodil si ho cez ruku.
„Ja...," zakoktal sa ako taký blázon.
„Dobrú noc, Kings."
Vedel, že by mal čím skôr od nej odtrhnúť pohľad, kým jej dôjde, prečo sa na ňu tak díva, ale nemohol si pomôcť. Bola taká krásna, hoci nebola namaľovaná, ani nemala dokonalo upravené vlasy. Kiežby sa na ňu mohol dívať dlhšie, kiežby sa mohol pri nej zobúdzať a vidieť ju takto každé ráno. Avšak nie takú smutnú, ako bola teraz.
„Stalo sa niečo?" spýtala sa.
Prekukla ho. Rýchlo pokrútil hlavou, poprial jej dobrú noc a pobral sa z jej komnát. Rovnako rýchlo opustiť Rokfort. Ešte predtým ako sa odmiestnil, vybral z plášťa škatuľku cigariet a zapálil si. Oprel sa strom, zatvoril oči, poťahoval z cigarety a v duchu nadával sám sebe.
„Štrnásť rokov, Malia, štrnásť rokov a pri pohľade na teba stále strácam rozum. Do čerta!"
Pozn. autorky:
Dnes jedna z mojich obľúbených kapitol z pohľadu aj Malie, aj Kingsa. Ak vám ho je ľúto, chápem, aj mne :D on je taký cute a musí počúvať chujoviny o Tonym, no :D a teda Tony je vonku, takže asi viete, čo prinesie nasledujúca kapitola.