Zopár riadkov zo srdca

Snáď posledná pre Teba

Znova spomínam na teba...
Tie ťažké riadky mojich slov
pamätajú na bolesť,
na tie ohavné muky,
ktoré mi spôsobovali tvoje ruky,
keď tvoja láska chystala mi lesť.

Povedz mi, prečo...?
Stále nechápem.
Prečo bolo ťažké povedať pravdu?
Zničil si moje srdce, túžbu moju,
každým klamstvom, motajúcim sa stále dookola

Do kola

Okolo kola, kolom dookola

Znova a znova, 
stále a opäť.

Stále dookola.

Nerozumiem, nechápem,
iba cítim,
už poznám,
čo znamenajú tvoje slová,
už viem, prečo tak strašne bolia,
aj po toľkých nociach,
aj po toľkých padnutých hviezdach,
ktoré tak miluješ.

A ako oni, aj mne cestu sľubuješ.
Sľuboval si...
Už nebudeš. 
Prečo... veď rozumieš.

Odísť bola bolesť, bol to boj,
a stále je, veď nie som stroj,
bez citov a bez lásky.

I keď si zlomil vo mne tie tiché hlásky,
čo túžili, 
čo žili z lásky.

Verím, že stále sú tam,
že stále ich mám,
aj keď si mi ich vzal,
a tváril sa, že si ich dal.

Nedal.

Vzal.

A ty to vieš.

Už je neskoro, milovaný.
Stále mi chýbaš, viac
než ktokoľvek iný,
pretože si bol mojou túžbou,
mojím srdcom.
Mojím prvým chlapcom,
no mužom faloše.
Mužom, čo nič nezmôže.
Tlkotom zničeného srdca,
zničeného viac ako môjho.
Pretože si zabudol,
zabudol na toho,
ktorý ťa stvoril.

Nezabúdaj. V ňom je tvoje
i to moje.

Tvorca tvorí veci nové,
Srdce vyhráva všetky boje,
Výdych, Nádych,
Počiatok a Koniec,
Alfa a Omega,
Hýbateľ a Tvorca,
Jahve, El Shadai, Adonai,
Prvý a Posledný,
v ňom je tvoje, aj to moje,
spojené a predsa v bezpečí.
V ňom to moje už nikdy nezničíš.