Zopár riadkov zo srdca

Dúha ako kvalita života

Keď zavriem oči a v tichu počúvam odpovede, viem, že prídu. Nie odo mňa. Moje otázky bývajú často otázkami dieťaťa. Hlúpo nezmyselné, na prvý pohľad nezodpovedateľné, alebo príliš jednoduché na to, aby boli zodpovedané. A tak len visia vo vzduchu a čakajú na odpoveď, ktorá, ako sa zdá, neprichádza.
Občas ich zbieram do košíka. Jeho prúty musia byť o seba silno priviazané, pretože keby boli medzi prútím medzery, myšlienky by mohli ľahko vykĺznuť a stratiť sa v povetrí. Potom by ich už len málokto vedel pozbierať. Navždy by sa stratili a poletovali by po svete ako farebné stuhy dúhy, ktorá tu jedného času je, a o chvíľu už mizne medzi oblakmi.
Dúha je veľkým cestovateľom. Nezdá sa to, ale je to tak. Chodí všade za oblakmi, nerozhoduje, kedy a kde sa zjaví. Musí poslúchať príkazy vetra, ktorý ženie mračná po svete. Ten to má všetko pod palcom. Neviditeľný hýbe vecami, pre nás celkom obyčajnými, aby vznikol na svete obraz, na ktorý mnohí z nás ukážu v údive prstom.
Je to trochu paradox. To vietor, hoci ho nevidíme (no môžeme ho cítiť), rozhoduje, kadiaľ pôjdu oblaky a kedy im dovolí, aby na chvíľku odkryli slnko, aby svojím úsmevom presvietilo ich diamantové slzy. Je to tak aj v živote?
Ten Neviditeľný riadi naše kroky. Sú za tým úsmevy, plač, hádky, ako keď sa aj oblaky občas pochytia a strhne sa búrka. No všetko to vedie k tomu nádhernému konečnému obrazu dúhy, žiarivého a plného farieb, ktorý dokáže očariť tisíce tvárí.
I detských tvárí. Isto sa občas pýtajú svojich rodičov, či naozaj na konci dúhy čaká skrytý poklad. Možno sa ľudia nad dúhou zamýšľajú nesprávne. Netreba hľadať jej koniec alebo začiatok, ale jej pôvod. Poklad, ktorý ukrýva dúha, je v práci vetra, v slzách búrkových mrakov a v láskavosti teplého slnka.
Takisto kvalita života sa nemeria podľa vyhliadok, aké máme na jeho začiatku, ani podľa zásluh, ktoré získame na konci.