i won't be home for christmas || frerard

i don't know where i'll be

Stojí priamo tam, na chodníku pred hlavným vchodom, rovno pod lampou, osvetlený jej žltým svetlom. Stojí tam môj Gerard. Zababušený v teplom kabáte, čiapke a šále, v jednej ruke drží mobil, druhou na mňa máva.

On... prišiel.

V momente, ako mi to dôjde, zruším hovor a hodím mobil na posteľ. Rýchlosťou blesku zamierim k dverám, vyrútim sa na chodbu a bez topánok sa rozbehnem dolu schodmi. Srdce mi bije ako splašené, bojím sa, že sa mi to len zdalo, nemôžem uveriť, že tam naozaj stál... Ako sa sem dostal?

Na prízemí je už dosť chladno, ale v tejto chvíli je mi to úplne jedno, keď sa vyrútim z bytovky a uvidím ho stáť priamo pred vchodom. Bez rozmýšľania sa mu plnou rýchlosťou hodím okolo krku, akoby som neveril, že je skutočný, a takmer ho tým zvalím na zasneženú zem.

„Frankie!" zasmeje sa a akonáhle opäť nadobudne stratenú rovnováhu, objatie mi opätuje.

„T-ty... Ty si prišiel," vykoktám a priviniem sa k nemu tuhšie. Do očí sa mi začínajú tlačiť slzy a snažiť sa ich zadržať by bolo úplne zbytočné.

„Už to tak bude," pohladí ma po vlasoch.

Odtiahnem sa a neveriacky na neho pozriem, neodtŕham od neho pohľad, akoby mi mal zmiznúť len čo žmurknem. „Čo? Prečo?" odmlčím sa, „ako?"

„Nemohol som ťa tu predsa nechať samého na Štedrý večer, no nie?"

Po líci sa mi skotúľa niekoľko sĺz radosti a úľavy. „Ako si sa sem dostal?"

„Asi štyrmi rôznymi stopnutými kamiónmi. Neveril by si, aké preťažené sú všetky taxi služby. A poslednú míľu som šiel pešo. Vieš aké ťažké bolo zadržiavať to neznesiteľné drkotanie zubov pol hodiny?"

Neveriacky na neho hľadím. „Ty si blázon."

„Ale tvoj blázon," usmeje sa a odhrnie mi prameň vlasov za ucho, „Frank, ty plačeš?"

„N-nie, ja len..." pokrútim hlavou a slabo sa zasmejem. Chcem si utrieť slzu, ktorá sa mi ligoce na líci, ale Gerard ma predbehne. „Len som šťastný, že ťa vidím," vydýchnem.

Nechá mi ruku na líci, má studenú pokožku. „Poď radšej dnu," dodám, „ešte mi prechladneš. Pozri sa na seba, máš taký červený nos, až vyzeráš ako Rudolf."

Gerard sa uškrnie. „Že to vraví práve ten, čo vybehol von len vo svetri a teplákoch a bez topánok."

Automaticky sklopím pohľad k zemi, na ktorej stojím len v ponožkách. Až teraz si uvedomím, ako mrazivý sneh celý čas preniká tenkou látkou k mojim nohám a je mi poriadna zima.

Úškrn mu opätujem. „Nemôžem za to. Je to tvoja chyba. Ty si ma tak narýchlo vytiahol von."

„Jasné, keď sa hanbíš, povedz na mňa," šťuchne do mňa, „tak poď."

Vezmem ho za studenú ruku a zamierim ku hlavnému vchodu, keď sa však zarazím a prudko zastanem.

„Uh, Gee?"

„Áno?" ozve sa a pozrie na mňa.

„Uhm," zahľadím sa na zabuchnuté dvere a pomaly akceptujem fakt, že kľúče som nechal v byte, „myslím, že som nás práve vymkol."

Gerard otvorí ústa a keď si uvedomí, čo som práve povedal, začne sa smiať. „To nemyslíš vážne."

„Bohužiaľ, myslím," trpko zvraštím tvár pohľadom prebodávajúc kľúčovú dierku, akoby sa mala silou mojej vôle povoliť. Na našu smolu to však – prekvapivo – nefunguje.