i won't be home for christmas || frerard

and i know you're missing me

Rozvalený na gauči sledujem bielu stenu vo svojej obývačke, akoby to bola tá najzaujímavejšia vec na svete. Osvetľujú ju svetielka na na mojom chabom vianočnom stromčeku, blikajú, menia farbu, ligocú sa, pôsobia tak šťastne a veselo. Tak ako by aj malo všetko v tento deň.

Je štedrý večer. Rodiny trávia čas pokope. Koľko je hodín? Pohľadom zablúdim na obrazovku mobilu ležiaceho na gauči vedľa mňa. Je takmer pol siedmej. Väčšina domácnosti pravdepodobne začína podávať hlavný chod štedrovečernej večere. Viem si to živo predstaviť. Po malom predjedle prichádza čas na plneného moriaka so zemiakmi a zeleninou. Dospelí si k nemu doprajú pohár červeného vína alebo vaječného koňaku. A aj keď je hlavné jedlo určite skvelé, každý si necháva miesto na dezert. A ďalší. A ešte jeden.

A potom rodičia vyženú deti spať, aby mohli na ráno prichystať darčeky pod stromček a zjesť sušienky s mliekom, ktoré tak poctivo nachystali pre Santu. Nie je to trochu sebecké?

Neviem, prečo nad tým takto premýšľam. Je Štedrý večer. Mal by som sa tešiť. Mal by som byť s blízkymi, oslavovať, piť vaječný koňak a červené víno, čo by s mojou nulovou toleranciou alkoholu už po dvoch pohároch neskončilo veľmi dobre, mal by som sa napchávať vianočnými koláčmi až do bodu, kedy by mi bolo úplne zle, pravdepodobne by som sa povracal do záchodu a asi by to schytala moja dlhá, zanedbaná ofina. Mal by som ísť spať o tretej ráno, pretože dovtedy by som pozeral všetky vianočné filmy, ktoré už všetci - vrátane mňa - poznajú naspamäť. A potom, o siedmej ráno, by som sa zobudil na to, že moji päťroční bratranci skáču po mojej posteli vykrikujúc na plné pľúca, že Santa prišiel a doniesol mi balíček, v ktorom by pravdepodobne bol vianočný sveter alebo pár ponožiek, pretože nikto aj tak nevedel, čo iné mi kúpiť.

A možno mi predstava takýchto Vianoc pripadá veľmi klišé a trápna, má svoje čaro. Je to čaro Vianoc. Spočíva v tom, že každý rok môže byť všetko úplne také isté a aj napriek tomu to stále bude ono. Vždy som to tak vnímal. Tá predstava mi pripomína domov.

Domov, ktorý je odo mňa vzdialený stovky míľ.

Tento rok mohol byť taký ako všetky ostatné. Ale nie je.

Odtrhnem pohľad od svetielok a zahľadím sa do okna. Cez čiernu tmu nič nevidím, a tak vstanem z gauča a pristúpim bližšie. Otvorím ho a nechám mrazivý vzduch pohladiť moju tvár. Vykloním sa z cez parapet a zahľadím sa dolu. Vo svetle pouličných lámp päť poschodí podo mnou vidno, ako sa mihotavé snehové vločky pomaly tancujúc znášajú k zemi. Pôsobia pokojne, no snehu je veľa a rýchlo pribúda nový.

Všetky lety z Wisconsinu budú z dôvodu nepriaznivého počasia posledných dní zrušené až do odvolania, ozve sa mi hlavou známy hlas slečny, ktorá nahrávala rozhlasové oznamy na letisku. V mysli sa mi vybaví ten moment, keď som stál pred tabuľou s odletmi a s beznádejou v očiach som stále dookola čítal nápis „zrušené" vedľa čísla môjho letu. A keď som si konečne uvedomil, čo to znamená, jediné, na čo som sa zmohol, bolo vytočiť Gerardovo číslo a oznámiť mu, že sa na Vianoce domov nedostanem.

Žiaden plnený moriak a červené víno, ani tri tácky spoločne zdobených medovníkov, ani rodinné rozbaľovanie darčekov, neskoro večerné túlenie sa pred veľkým starým kozubom v dome Gerardových rodičov.

Snehové vločky sú krásne, no tento rok mi vzali možnosť stráviť Vianoce tak, aby to bolo ono.

Keď mi začne byť už naozaj veľká zima, zavriem okno, prejdem popri stromčeku a zamierim do spálne. Môj byt je malý. Z obývačky do mojej izby je to len desať krokov. Vychádzkovým tempom je to presne šesť celá osem sekúnd, ale teraz mi to trvá o čosi dlhšie. Keď sa tam konečne ocitnem, zamierim ku šatníkovej skrini, vytiahnem z nej červený vianočný sveter a bezducho si ho prevlečiem cez hlavu. Za iných okolností by som sa z neho tešil, ale teraz to až tak ľahko nejde.