room above the harbour

majimag

Sara stihla v Gamcheone porobiť ešte niekoľko vydarených fotiek. Nesústreďovala sa však len na prostredie a mnohofarebnú architektúru, ale aj na okolitých ľudí, nevynímajúc Jimina. Práve on sa jej strkal do každého jedného záberu.

Sara musela uznať, že za celý jej pobyt v Pusane sa dnes cítila najlepšie. Koncom dňa už ani nepomyslela na rodičov a našťastie ani na prácu v laptope, ktorá ju donedávna skľučovala.

Zostávalo jej dvadsaťštyri hodín do odovzdania týždenného zadania. Dvadsaťštyri hodín na dvadsať strán zmysluplného, no za to nie duchaplného, textu. Namiesto toho túžila zvyšok noci stráviť úpravou fotografií. Už na prvý pohľad v nej vyvolávali radosť. Naozaj z nich sršala príjemná a pohodová atmosféra, zatiaľ čo ju písanie neskonale odpudzovalo.

Aj tak by som nemala čas na tvorbu...

Po výlete v Gamcheone musel jej šarmantný spoločník akútne odísť. Vskutku sa jej zdalo, že panikáril kvôli menšiemu časovému sklzu. Žeby sa mu do programu čosi neodkladne vtislo? 

Akonáhle dorazila naspäť do kaviarne jeho rodičov, poverili ju výpomocou. Dovnútra sa nahrnula masa rôznorodých zákazníkov, pomaly si už nemali kam sadať. Sara teda odložila zrkadlovku bokom a vymenila ju za čiernu zásteru.

Ani na chvíľu sa nezastavila, ruky jej zbesilo kmitali po hrnčekoch a šálkach s kávou či bylinkovými čajmi. Nával ľudí pretrvával až do siedmej. Potom sa našťastie napätá situácia ustálila a všetci si mohli spokojne vydýchnuť. Jiminov otec sa náhlil ku dverám, aby obrátil ceduľku. Potom na ňu čakala posledná úloha - spratávanie stolov a drhnutie riadu.

Sara dúfala, že dnešný večer prebdie nad fotkami a spomienkami na dnešný zážitok. Bohužiaľ sa však nedokázala sústrediť na nič iné ako na pulzujúcu bolesť v rukách. Držanie tácky s porcelánovými tanierikmi ju fakt zmorilo.

Nakoniec to bola Jiminova mama, čo ju vytrhla z čašníckej mizérie a nekompromisne ju vyslala do postele. Veď ešte stále bola v ich domácnosti hosťom, nielen efektívnou pracovnou silou. 

Sara sa pokúšala zvliecť si z predlaktí  žlté gumené rukavice. Skoro sa jej to aj podarilo. Vpred ju poháňala túžba po mäkkej posteli a našuchorených perinách. 

To by jej však plány nemohol prekaziť ďalší invázny druh na jej obrovskom zozname. Jej milovaný, no zväčša nenávidený, sprievodca Park Jimin.

Vrátil sa skôr, než by mi bolo po chuti. 

„Neponáhľal si sa?" 

Sare bol očividne suchopádny pozdrav cudzí a radšej ho nahradila priamočiarou otázkou.

Jimin sa dlaňami zapieral o rám dverí, predkláňal sa tak veľmi, že mu nechýbalo veľa od toho, aby napálil nosom rovno do vyleštenej podlahy. Pod očami sa mu trblietal tieň a vlasy mal na rozdiel od poobedia, rozcuchané a neupravené.

 „Ponáhľal som sa. Len vďaka tomu som skončil skorej. Sľúbil som ti predsa ten piknik. Tak už poď, nech nejdeme za úplnej tmy."

„Ty chceš ísť teraz?" Ako na zavolanie sa jej ubolený chrbát a končatiny na protest ozvali. „Nemôžeme to-"

„Nemôžeme. Mám na teba dávať pozor, takže pôjdeš so mnou. Je to lepšie ako vylihovať doma, nie?"

„Neviem ako ty, ale také vylihovanie by mi padlo vhod," zdôverila sa mu nespokojná s jeho ráznym prístupom. „Prečo piknik? A prečo hneď teraz?"

„Čas sa kráti a ty si takmer nič nevidela. Vezmem ťa na jedno nezabudnuteľné miesto. Môžeš vziať aj foťák. Aspoň bude sranda."