room above the harbour

busan

Nad Yeosu sa vyškieralo skoré slnce, ktoré opatrne láskalo vrcholky hôr a sprevádzalo ľudí do nového dňa. Sara sa však ani omylom nevyškierala. Znechutenie zo skutočnosti, že bude musieť prežiť svoje dovolenkové momenty s dákym cudzincom, sa úplne vymykali jej pôvodným predstavám o spoločne strávenom čase s Dwi. Pomýšľala na výlety k prímorským oblastiam, na túry do prírody a na prehliadky malebných dediniek. Pomýšľala na všetky tie exotické pokrmy a príval nových inšpirácií, ktoré by mohla hľadať tam hore v nadýchaných oblakoch.

„Trochu života do toho umierania," zahundrala Dwi. „Vieš, že sa ponáhľam, Sara."

„Sama si za to môžeš," arogantne jej odvrkla. „Nemala si ma posielať do Pusanu."

Dwi nad ňou vkuse krútila hlavou. Nerozumela, prečo sa toľko zlostí. Ona predsa nemohla za udalosti predošlého dňa a keďže jej na nej záležalo, pochopiteľne ju nechcela nechať osamote v Yeosu. Vycítala z nej zronenosť, nepochopenie a zlomenosť. A iba možno, skrslo Dwi v mysli, možno by jej pobyt s Jiminom naozaj prospel.

„Už teraz ho nenávidím," preháňala.

„To nehovor."

„Fakt som nemala opúšťať New York..."

„Ale stalo sa. Pozri, drahá, neviem čo chceš týmito svojimi poznámkami docieliť, no mňa si proti sebe tak ľahko nepoštveš. A navyše," zvýšila kratunko tón. „Prišla si sem dobrovoľne."

„Pretože som si myslela, že budeme spolu a nie separé!"

Dwi si pomagala čelo a zastavila pred väčším autobusom, ktorého motor už chrčal na celé parkovisko.

Nastupovalo doň mnoho ľudí, väčšinou mladí alebo dôchodcovia, ktorí vypĺňali svoj voľný čas mestskými expedíciami.

Sara si ponapravila tašku na pleci, do úst si hodila ďalšiu žuvačku - v poradí snáď už tretiu! - a pokúsila sa upokojiť. Dávala si záležať na tom, aby pôsobila neoblomne, ale kdesi v kútiku svojej podstaty mala nehorázny strach. Obávala sa, čo nastane po príchode do Pusanu. Obávala sa, že sa nebude môcť s nikým dohovoriť a že skončí niekde, kde to bude z duše neznášať. Podobne ako aj New York.

„Mám ťa rada, ale prosím, nebuď taká pesimistická. Nemám potuchy, čo všetko sa stane a čo nie, ale keby niečo, zavolaj. Dobre?" otvorila svoju náruč a pritiahla si Saru do objatia, ktoré jej však ani zlomkom neopätovala.

„Neblázni. Budeš mať svoje vlastné záujmy," precedila pomedzi zuby. „Poradím si."

Zrazu sa jej obrátila chrbtom a začala zdolávať prvé schodíky vedúce do kabíny autobusu.

Dwi napäto pozorovala ako dopravný prostriedok zapišťal a následne sa rozknísal vpred. Chcela ešte zamávať svojej priateľke, no napokon si to rozmyslela. Aj tak by ju s najväčšou pravdepodobnosťou nezahliadla a hlavou jej dozaista svišťali vážnejšie otázky.

Mimomestský bus nebol síce v zlom stave, ale rozhodne pôsobil rozhegane. Miesta tu bolo požehnane, ale ľudí tiež. Sara svoju batožinu zhodila na úplnom konci úzkej chodbičky a zasadla na škaredé sedadlo, ktorému by prospelo vykefovanie.

Vrava mladších cestujúcich jej rezonovala v ušných bubienkoch. Tie decká boli enormne hlučné, mali vtieravé hlasy, pri ktorých sa skrátka nedalo sústrediť. A Sara nepochybne potrebovala ticho. To ticho, čo jej bolo verným kumpánom späť v New Yorku. Vtedy, keď sa hrbila nad štósmi papierov od rána do bezmála polnoci.

Prstami zašmátrala v plátenej taške a vytasila z nej čierne slúchadlá, ktoré ju zachránili v núdzových prípadoch. Hudba bola hádam to jediné, čo pri práci ešte ako-tak ztolerovala.