Popol & Tymián

7 Hotel Fortuna

Thyme ležala po obede na pohodlnom diváne v zimnej záhrade. Všade boli kvety, ticho, slnečné lúče zapadajúceho slnka ju zohrievali a pritom dobre osvecovali stránky knihy, ktorú čítala. Musela, aby prehlušila úvahy, divoké teórie a dohady, ktoré sa rojili ako včely. A ktoré boli otravné ako komáre.

Vzdychla si, zamračila sa a znovu prečítala predchádzajúci odsek. Táto kniha bola náročná, potrebovala na ňu celú svoju pozornosť, ak z nej niečo chcela mať. Napokon z toho aj tak nič nebolo, pretože počula rýchle kroky. Vzhliadla.

Ash bol oblečený v obleku, pátravo nakukoval do každých dverí, až pokým si ju nevšimol. Spoza listov veľkej palmy zbadal jej nohy. Pristúpil k nej. Na tvári mu hral čudný výraz. Trochu veselí, vzrušený. To neveštilo nič dobré.

„Kam si sa vybral?"

„Idem do spoločnosti. Mám sa zísť s pár priateľmi na pohárik v hoteli Fortuna."

„Aha. A k tomu?"

„K tomu sa povypytujem na pána mŕtveho."

„Aký predpoklad ťa vedie k tomu, že o tom bude mať niekto informácie? Ty sa stretávaš len so snobmi."

„Som snob? To ti ďakujem veľmi pekne."

Unavene sa na neho dívala.

„Možno trochu. Mal by si ísť niekam do mesta, medzi obyčajných ľudí ak chceš niečo vedieť. A hlavne nie v obleku."

„Veľmi dobrý postreh, obeť bola predsa robotník! Nevadí, dnes večer to nestihnem, mám bohužiaľ, reprezentatívne povinnosti."

„Čo potrebuješ odo mňa?"

Zamyslel sa.

„Tým pádom nič. Tvoja námietka bola správna, no neuskutočniteľná. Asi nevieš, koľko je tu pivníc, putík, krčiem a kadejakých šenkov. Všetko prejsť by nám trvalo strašne dlho. Potrebovali by sme nejaké vodítko. Mimo to, chceš ísť so mnou? Predstavil by som ťa snobom, uvidíš, sú oveľa príjemnejší ako dámy."

„Nie, Ash, nepôjdem."

„Ako chceš. Asi to nie je vážne vhodné miesto pre ženu. Po určitom poháriku pálenky sa reči stáčajú k dosť štipľavým témam," poznamenal s tým jeho očarujúcim úsmevom.

„Takže si so strýkom za dobre? Nebudeš sa viac do toho pliesť?" spýtala sa s náznakom nádeje.

„Nie! Nenechám to!" zvolal prekvapene. „Prídem na to, čo sa tu deje. Nevzdal som sa."

„Počul si ho, nič to nie je. Iba som ťa zmiatla, úplne poplietla svojimi dohadmi."

„Prekvapuješ ma, Thyme. Zdalo sa, že ťa to zaujíma."

„Pán Louis nám to vysvetlil, všetko je v poriadku," povedala, zadívala sa opäť do knihy. Ash ju nechcel presviedčať, no bol trochu sklamaný. Hlavne jej neveril. Čo ju nútilo držať sa späť, raz mohla podľahnúť vášni, plameňu dobrodružstva.

„Možno tebe to stačí, ale mne nie."

Nato pokrútil fúzikmi, opravil si motýlika a odišiel. Thyme ho vyprevadila smutne pohľadom. Nič nenájde, neobjaví. Upokojí svoje vášnivé srdce, nadchne ho niečo iné. Tak ako pri tom dome, aj tu to bude rovnaké.

Ash sa nechal odviesť k hotelu Fortuna. Tam sa stretávali každý štvrtok páni z vyššej či nižšej šľachty, veľkí magnáti alebo podnikatelia. Bola to zmes ľudí, ktorí sa považovali za elitu, najvyšší vrchol spoločnosti. Tak sa nazývali sami, bežní občania ich volali inak.