Popol & Tymián

1 Stretnutie

Ranný vzduch bol chladný, od jazera sa dvíhala hmla a rozlievala sa pomedzi stromy. Lepila sa na kmene, vlasy aj oblečenie. Na brehu stáli šiesti muži. Od jednej skupiny sa niesol veselý smiech, druhá bola tichá, sústredená. Dvaja sokovia si dávali dolu kabáty, kontrolovali meče.

„Mohli ste si vybrať neskoršiu hodinu," zívol sekundant zveselej skupiny. Mal krátke svetlé vlasy a briadku.

„Čím skôr to vyriešime, tým lepšie," usmial sa duelant. Svetlé modré oči mu iskrili. „Musím chrániť česť dámy hneď."

„O tej česti by sa dalo diskutovať. Slečna Helena je roztopašná mladá hrdlička. Mladá malá koketa," pokračoval blondiak.

„Pán Carlile si myslí niečo iné. Veď je to jeho snúbenica."

„Tak prečo ti žužľala včera večer krk, Ash?" pripojil sa druhý sekundant. Bol vyšší ako jeho dvaja spoločníci. Mal opálenú pokožku, čiernu šticu vlasov a tmavé oči.

Blondiak sa rozosmial ešte viac. Súhlasne pobúchal po ramenesvojho priateľa.

„To si trafil, Al!"

„Nič viac sa nestalo, Alfons. Bohužiaľ," pomykal tenkými fešáckymi fúzikmi Ash. Tváril sa pobavene. Vyhrnul si rukávy košele, vydýchol. Dych sa mu zrazil do bieleho obláčika.

„Máš šťastie, že ťa nevidel odchádzať tvoj strýko. Nedovolil by ti to," zastaral sa blonďavý Gabriel a podal mu zbraň.

„Dozvie sa to."

„Vychádza Slnko!" ozval sa Alfons, trojica sa pozrela na východ. Slnečný kotúč sa nejasne triasol na obzore, jeho lúče boli slabé a matné.

„Môžeme, pán Lumieré?"

Ash žmurkol na priateľov a otočil sa. Párkrát švihol mečom do prázdna, urobil niekoľko skúšobných výpadov. Postavil sa asi takých dvadsať krokov pred svojho súpera.

„Samozrejme, pán Carlile. Stále to môžeme zrušiť. Nič sa nestalo, vaša snúbenica bola len priateľská."

Carlile očervenel, no nie od chladu.

„Pripravte sa, pane!" skríkol.

„Ako chcete. Môžeme."

Zahanbený snúbenec sa vyrútil na soka, zaútočil prudko a vášnivo. Ash ustupoval, odrážal útoky a vyhýbal sa novým. Zdalo sa, že sa bude len brániť, že Carlile je lepší šermiar a má na vrch. Sekundanti sledovali svojich priateľov, ich hrude ktoré sa dvíhali od námahy.

„Carlile je dobrý," poznamenal Gabriel, hlavu trochu uklonil nabok. Sledoval jeho prácu nôh.

„Možno," pripustil Alfons.

Pomedzi šumenie listov, kvákanie žiab a spev vtákov sa ozývali údery mečov, oceľ o oceľ. Carlile znovu zatlačil Asha, zdalo sa, že viac čiernovlasý mládenec nevládze. Podarilo sa mu ho poraniť na ramene.

„O chvíľu bude koniec," nadhodil Al.

„Máš pravdu, už ho to nebaví," súhlasil Gabriel, podal priateľovi pošvu šable. Alfons si ju pokojne vzal. Medzitým Gabriel chytil Ashov kabát, ktorý mal prehodený cez predklatie, a zopárkrát ho vytrepal. Keď takto stál s pripraveným kabátom, vyzeral ako jeho sluha.

„Nechceš aj mne robiť komorníka?" usmial sa Alfons. „Pristaneti to."

„Ďakujem, nie."

Duel sa končil. Ash odrazil výpad, uskočil. Pozrel na Carlile a usmial sa. Teraz zaútočil on, akoby mal v žilách oheň, nie krv. Skúšal na neho finty, trochu zákerné ale nie zakázané. Vedel, že strýko by na neho bol hrdý, keby videl ako vie použiť všetko, čo ho naučil.