Plne nosy prachu nenávisti,
potom nečudo ze sú závislosti.
Stratený sami v sebe sa utápame.
Žiaľ! Bolesť! Stále potláčame....
Pokračujeme v tom,
čo nás zráža potom.
Vedomky ničíme sa.
Živôtky rozpadajú sa.
Prehnané úteky z reality,
v kúsku seba lojality.
Oddanosť prameňu pretrvávajúcej lásky,
úprimnejšia cesta či žiť ako smažky?
Ľúbostný cit či pravda k životu?
Premňa zaista droga osudu.
Oči sa len pozerajú na ten ,
na ten zrazu svet iný.
Plný lásky a nenávisti zároveň.
Koľko do seba dajú tej špiny?
Práznota vyhasnutým životom,
Blúdi po nociach mestami,
Hľadá niečiu dušu, ktorá pohaladí,
Hľadá tymi temnými ulicami.
Ťažké rána, po nočných úletoch vysilené,
Oči prežívajú ako sova zase vypúlené.
Po tých dlhých nočných vyčínaniach,
Čmáraním po stenách prežitých.
Rysuje čiaru za čiarou,
vodne za vodným.
Potom zahráva sa s mágiou,
Potom pohľadom pozerá zvodným.
Posolstvo v našich srdciach zanechať,
Pri láske stále ostat treba,
Pretože je čas všetko ostatné nechať,
A ženu svoju vziať na seba.
Zahrnúť pocitmi ju neopísateľními,
Plnou nocou lásky stonov.
Chvíľami a dotykmi spoločními,
Prepojení vzájomnou harmoniou!
