Zradkyňa ✔ [HP FANFICTION]

71.

Prikryla som si ústa rukou. Nie, toto som nemohla spraviť. Ako som mohla byť taká hlúpa a zabiť aj mamu? Snáď by sa to ale prejavilo už vtedy, nie? Nechápala som takmer ničomu. Nemohla sa zo mňa stať nejaká spomienka. Musela som sa vrátiť... Kvôli Dracovi.

,,Som Yossie a pomôžem ti tento čas tu prekonať," povedala mi milo, ale ja som stále bola v pomernom šoku.

,,Ako dlho to môže trvať?" Spýtala som sa vystrašene. Yossie mykla plecami, pričom jej na tvárach stále hral malý úsmev, ktorý mi momentami pripomínal viacmenej výsmech. Zamračila som sa, ale snažila si toho nevšímať.

,,Nuž, trvať to môže pár hodín, pár dní či chvíľ, no ak sa nič nestane, aj na veky tu ostaneš," povedala až príliš kľudným hlasom. Vypleštila som na ňu oči. Počkať, to mohlo znamenať to, že už v živote neuvidím Draca? Zlaté trio? McGonagallovú a iných? Že už načisto všetko dokašľem do tých najväčších mier?

,,Ale ako to, že sa to stalo až teraz, keď svoju mamu som zabila už dávnejšie?" Spýtala som sa jedinú otázku, ktorá mi celkom visela v pamäti. Nevedela som si úplne vymysieť ten fakt, že v moment, ako som ju zabila, sa mi nič neudialo. Napadlo ma, že čo keď moji rodičia nie su moji rodičia... V sekunde som to zamietla... Yossie ma ale ihneď ukľudnila...

,,Nuž dieťa, svet je zvláštny, prekvapivý a bláznivý. Niekedy sa veci dejú príliš neskoro, niekedy zas skoro. Nikdy nevieš, že koho smrť zmenila ten fakt, že si sa v budúcnosti nenarodila. Kľudne to mohol byť čarodeník z ulice, učiteľ, možno niekto mocný, možno niekto bezvýznamný. Možno bola šanca po smrti tej ženy, čo ju nazývaš matka, že sa nejakým spôsobom ešte narodíš, ale potom to s istotou vyprchalo a preto si práve tu," povedala mi Yossie. Zamračila som sa.

Predsa to, že som zabila Toma, znamenalo, že sa nenarodím teoreticky. Predsa McDougal by mal stále žiť.

,,A čo musia tí dole urobiť, aby som sa vrátila?" Spýtala som sa, čakajúc na odpoveď. Možno by sa im dal poslať nejaký náznak, alebo ja neviem! Čokoľvek, len nech tu nezostanem naveky. To by som radšej znova žila s mojim bratčekom.

,,Musia ti nejako pomôcť. Nájsť niekoho spojeného s tebou, ktorý ti dá niečo, čo ťa posilní. Je to len polovičná existencia, ale neovplyvní ťa to nijako. Jediné čo to na tebe zanechá, budú spomienky. To je všetko," povedala mi. Prikývla som. Netušila som, čo jej mám k tomu hovoriť, tak som len kývala hlavou, aby si nemyslela, že ma jej reči nudia.

,,A ty si vlastne čo? Anjel?" Spýtala som sa jej. Krátko sa zasmiala a pokrútila hlavou.

,,Som patrónka času. Len polovičná. Kedysi som žila, ale bolo to tak dávno, že už si to sama nepamätám. Podstata je vlastne to, že ja učim ľudí prepravovať ľudí cez čas. Aj časovraty sú ľudia. My ich ovládame. A ktokoľvek, kto sa zasekne v časopriestore, alebo nejako inak sa dostane do problému, my mu pomôžeme. Teda aspoň sa snažíme. A to je všetko, nič viac. Aj ty si išla dozadu vo svojich rokoch. Podľa papierov, ktoré som si pozerala, si narodená v roku dvetisíc, čož znamená, že si sa premiestnila s pomocou časovratu o dvadsať rokov dozadu. Objavila si sa v tom istom čase, len iný rok. Takže z roku dvetisíc šestnásť, do tisíc deväťsto osemdesiatšesť. Ľahké, mám rada takéto presuny. Najhoršie su tie, ktoré idú len pár minút, či hodín naspäť. To je skutočne hrozné," povedala mi s hlbokým povzdychom. Potichu som sa zasmiala a čakala, či niečo ďaľšie povie. Keď nič nepovedala, išla som sa pre istotu spýtať ja.

,,Ako veľmi som zmenila budúcnosť?" Spýtala som sa vážne. Pousmiala sa nad mojou zvedavosťou, ale nevyzerala, že ma nejaký problém s odpovedaním na moju otázku.

,,Veľmi. Úplne celú. Zastavila si veľmi mocného zlého čarodejníka, dokonca si zabránila pár vojnám a masovému vyhladzovaniu nečistokrvných čarodejníkov. Zachránila si toho omnoho viac, ako si podľa mňa čakala," povedala mi. Prikývla som. Mala pravdu. Jediné, čo som chcela, bolo zastaviť Toma. A to sa mi očividne podarilo, i keď momentálne na zemi zomieram.

,,Čo sa stane, keď ma niekto teda zachráni? A kto by to mohol byť?" Položila som svoju otázku, snažiac sa ju zjednodušiť. Mykla plecami s povzdychom.

,,Nuž, to kto ťa môže zachrániť... to neviem a aj keby som vedela, nemohla by som ti to povedať. I tak by ti tá odpoveď nijako nepomohla, pretože... pretože ty sama si teraz nemôžeš pomôcť. Všetko je na tých ľuďoch dole. Či ťa niekto zachráni, či na to niekto príde... mám pocit, že áno. Si mladá a máš tam veľa múdrych ľudí okolo seba... A aj keď ťa niekto zachráni, nebudeš si toto pamätať. Teda nie vždy si to pamätajú, málokto. Ale si asi len tretia, čo sa toto stalo. Že zmenili osud tak, že vlastne sa vymazali z budúcnosti," povedala mi. Pozvihla som obočím.

,,A koľko z nich sa vrátilo naspäť?" Povedala som opatrne.

,,Doposiaľ nikto," povedala mi. A vtedy som si priala, aby na to prišli čím skôr.