Zradkyňa ✔ [HP FANFICTION]

71.

Tma...

Tá tma bola taká úpenlivo neznesiteľná. Nevedela som, čo mám robiť. Nevedela som, kde som, čo sa stalo, alebo či som mŕtva, vo sne, alebo toto je realita. Vedela som jediné to, že som stála. Stála som a obhliadala sa naôkol, dúfajúc, že zazriem niečo, čo by mi dalo nejakú odpoveď na to, čo sa momentálne deje.

Keď som sa pootáčala, nevedela som, či sa mi to len zdalo, alebo v diaľke svietilo malé svetlo. Nevedela som, čo môžem stratiť, takže som sa vydala k svetlu bližšie, s nejakou nádejou, že svetlo mi dá odpovede, po ktorých som túžila.

Keď som prišla bližšie, pomaly som videla, že to bol otvor, ako keby dvere. Pridala som preto do kroku, konečne vediac, že sa mi to nezdá. Teda aspoň som v to nejako dúfala. Keď som prešla neznámymi dverami, oslepila ma neskutočná žiara. Snažila som si zakryť oči, ale žiara sa dobíjala do mojich očí a nepomáhalo nič k tomu, aby som to zastavila.

Po niekoľkých sekundách, žiara prestala žiariť tak intenzívne a ja som si pomaly zložila ruky z očí. Keď som sa pozrela, videla som veľký biely priestor. Nikde nebolo nikoho a vyzeralo to tak divne... Veľká plocha, všetko bolo biele, nikde ale nič... I keď som v diaľke zazrela niečo podivné... Bola to lavička.

Rýchlo som sa k nej nahrnula. Totižto niekto na nej sedel. Čím bližšie som bola k dotyčnému, tým viac som spomaľovala. Nedokázala som identifikovať, či to bol chlap či žena. Niekto to bol. Nemohla som bežať. Nechcela som tak okato privolávať pozornosť, ale išlo aj o to, že ma neistota ťahala. Keď som sa nechcela otočiť, tak som so sebou vyšla tak, že aspoň spomalím.

Už som sa približovala...

Zo začiatku som si myslela, že to je chlap, ale keď na mňa otočil človek tvár, vedela som, že to je len žena s krátkymi vlasmi. Mala ich krásne, blonďavé, zvlnené v jemných kučierkách. Modré prenikavé oči sa mi zabŕdali do vnútra a ona sa na mňa usmievala. Pomaly som si k nej sadla. Nebola som nejako odvážna na slová. Predsa ja som bola tá, ktorá nevedela, čo sa deje. A mala som pocit, že ona až príliš vedela, čo je vo veci. Pozrela sa na mňa jej krásnymi očami a usmiala sa. Úsmev som jej nesmelo opätovala a čakala, kým niečo povie.

,,Tak, konečne si tu," povedala mi napokon. Vyzerala nežne, ako keby mala čerstvých pätnásť rokov, no nebolo tomu tak. Musela byť stará psychicky, keď nie výzorovo... Viete veď ako to myslím... Jednoducho som to z nej cítila.

,,Kde to som? A čo sa stalo?" Spýtala som sa, nečakajúc viac na jej slová, keďže nevyzerala, že sa unúva hovoriť sama od seba. Povzdychla si a išla odpovedať na moje otázky.

,,Si vo Fióvie," povedala mi na objasnenie. Zamračila som sa, že čo to je, ale vyzerala, že ide odpovedať ďalej, preto som zostala mlčať.

,,Posledné čo sa stalo... Snáď si to nepämätáš? Ukrutný boj, veľa čarov a smrti, krvi a pomsty. Zabila si niekoho, kto len škody niesol do vášho sveta, preto hriechy tvoje sú odpustené, niet viac rečí nad tým, čo bolo," povedala mi na objasnenie. Pomaly som prikývla, ale to nebola zrovna vec, ktorú som tak nutne potrebovala počuť.

,,Čo je Fióva?" Spýtala som sa jej, s nádejou, že ju neotravujem mojími prihlúplimi otazkami. Pomaly sa usmiala.

,,Nie si veru prvá, čo sa ma to pýta. Fióva je niečo ako čakací priestor pre ich osud. Či ti bude ponúknutý život, či zobratý, lebo si si ho nevážila," povedala mi. Zamračila som sa na ňu.

,,Ja som zomrela?" Spýtala som sa jej. Ona pokrútila hlavou.

,,Nie tak úplne. Zranenia máš, ale nie smrteľné. Únava tam bola taktiež veľká, ale znesiteľná. Viacmenej ide o to, že sú mŕtvi takmer všetci, ktorí svedčia o tvojej existencii... Takže tým pádom, pomaly ale isto, prichádzaš o život. Budúcnosť si zmenila, a dokonca až tak, že si zmenila aj ten fakt, že si sa narodila. Už tu je tvoja posledná nádej. A ak sa stane to, že nikto ti nepomôže, z tých čo dokážu, ty úplne vymizneš a z teba sa stane úbohá spomienka," povedala mi.