„Ten mejl potrebujem mať ešte dnes večer, do zajtra musím spracovať štatistiky na tú tvoju prezentáciu, naozaj si si nemohla vybrať voľno v lepšom čase?“ pýta sa ma Magda nervózne. Ja som však so svojim voľnom spokojná. „Pokúsim sa s tým niečo spraviť, nechci toho po mne však veľa, mám dnes voľno, navyše šoférujem, nemám čas s tebou teraz čokoľvek riešiť,“ vravím jej do telefónu sebaisto, ale nemám v pláne dať jej najavo, že viem o nej a Patrikovi. „Čo to s tebou, došľaka, je? Ak si to neuvedomuješ, neide len tak o nejaký mejl, ide obudúcnosť firmy!“ zvyšuje na mňa hlas. „A ty, ak si to neuvedomuješ, tak som tvoja nadriadená a ak na mňa budeš ešte chvíľu vrieskať , postarám sa o to, aby si si už v našej firme ani neškrtla. Mám voľno!“ vravím viac rozčúlene, ako som pôvodne chcela a skladám. Možno som mohla byť miernejšia, ale zaslúži si to. Popravde, zaslúži si omnoho horšie jednanie ako je toto.
Prichádzam domov, vyzúvam si tenisky, kľúče od auta hádžem na stôl a zvaľujem sa na gauč. Možno by som si mala spraviť niečo jesť, po ceste domov ma však Magra tak vytočila, že som zabudla skočiť do obchodu. Ostali tu už len zvyšky šalátu zo včera a nejaký polosuchý chlieb.
Ležím na gauči, pod hlavu si kladiem oba vankúšiky a na brucho si pokladám laptop. Otváram prehliadač, ale neviem, čo hľadám. Beriem zo stolíka vedľa mňa všetko, čo som zatiaľ dostala, obálka s fotkou z cyklotúri s písmenom M, polovicu fotky z oslavy s písmenom E, orgovány s písmenom P a krabicu od želé, kde bolo písmeno L.
PLEM. EMPL. PEML. Skúšam rôzne kombinácie, žiadna však nedáva význam. Hľadám súvislosti, snažím sa spomenúť si, na nič však neprichádzam.
Som si však istá, že ten človek, že ten, kto sa teraz pokúša získať si moju pozornosť, kedysi znamenal v mojom živote oveľa viac ako len spomienka, na ktorú si nedokážem spomenúť. Viem to. Cítim to.
Hlavou mi behajú rôzne teórie. Myslím na všetkých, čo pre mňa kedysi niečo znamenali, všetci však majú buď vlastné životy, alebo sa ich životy s tým mojím dávno rozišli a neviem o nich nič. Je mi smutno, keď si uvedomím, ako som nechala odísť toľko ľudí, na ktorých mi záležalo. Obklopovala som sa ideálom, snami, túžbami, nechala som si však šťastie unikať pomedzi prsty.
Patrik je jedným z mnohých príkladov. Bola som pri ňom niekto, znamenala som viac ako ktorákoľvek iná, bol charizmatický, bohatý, krásny, čo viac som si mohla priať?
Možno priestor byť sama sebou. Skutočné šťastie. Nie len ten falošný pocit vzbudzovaný životom, po ktorom túži každá.
Keď si uvedomujem, na čo všetko som sa musela doteraz hrať, zisťujem, že mi Patrik vlastne nechýba. Nechýbal mi ani doteraz. Chýbal mi len kus tohto naoko dokonalého života. Chýbal mi len pocit, že nie som sama.
Prešla už nejaká hodina, keď zisťujem, že je čas obeda. Beriem kľúče, tentokrát si obúvam lodičky a namiesto trička si obliekam blúzku a sako. K tým legínam sa hodia viac ako som si myslela. Nasadám do auta a mierim to do svojej obľúbenej reštaurácie. Patrik sem však so mnou nikdy nechcel ísť, bolo to vraj pod jeho úroveň, ja to tu mám ale rada. Odparkujem za rohom a kráčam k dverám, nad ktorými žiari krásny modro zelený nápis DeLaguna.
Vchádzam, odkedy som tu bola naposledy sa tu to naozaj zmenilo. Je to väčšie, tématickejšie, steny zdobia obrazy súčasných autorov, na stoloch v malých vázičkách atmosféru zdokonaľujú drobné kytičky a personál v rovnošate vyzerá milo. Je tu takmer plno, až sa obávam, že budem potrebovať rezerváciu. Všetci sú oblečení tak elegantne, až mám dojem, že sem nepatrím.
Nenechám sa však odradiť a napriek toľkým zmenám prichádzam k chlapíkovi kus odo mňa. Ten mi vyzlieka sako a pýta sa ma na meno. „Santosová,“ odpovedám okamžite, než ho však stihnem upozorniť, že nemám rezerváciu, pritaká a usádza ma do jedného zo salónikov v prázdnejšej časti podniku.
