A čo ak to nie je Patrik?
Aj ja mám predsa nárok mať nejakého romantického tajného ctiteľa.
Ale kto okrem neho o mne vie toľko?
S hlavou plnou myšlienok na Pána Tajomného vchádzam do bytu. Spravím prvých pár krokov, potom sa však zastavím.
Niečo tu nie je v poriadku. Veci po Patrikovi zmizli, je vyvetrané a upratané.
„Je tu niekto?“ pýtam sa, ale nečakám odpoveď.
Viem, že nie je.
Aj keď malá časť mňa dúfa, že tu teraz nájdem v spálni ležať Patrika s kyticou ruží a ospravedlnením, viem , že sa to nestane.
Stále stojím uprostred chodby, náhle sa však otočím a zízam na otvorené dvere. „Prisahala by som, že keď som ráno odchádzala, zamykala som,“ vravím si v duchu. Keď som však teraz vchádzala dnu, bolo odomknuté.
„Čo sa to tu, sakra, deje?!“ jačím hysterickým tónom plným obáv a môj hlas sa rozlieha po celom byte.
Stojím tak ešte chvíľu, obzerám sa, hľadám akékoľvek znamenie. Pozriem na koniec chodby a pred dverami do kúpeľne leží na zemi pár lupeňov ruží. Bez premýšľania a obáv sa vyberiem k dverám. V kôpke lupeňov leží malý papierik. Vezmem ho do rúk, nie je to však papier, je to ďalšia fotka Táto je staršia.
Sedím na bicykli a mávam smerom k fotoaparátu. Túto si pamätám. Mala som asi desať, boli sme s otcom na cyklotúre okolo celej dediny. Ale kto a odkiaľ má, došľaka, túto fotku? Sama som o nej doteraz nevedela.
Začínam mať obavy, už to prekračuje hranice. Vlastne je to poriadne ďaleko za hranicami!
Pomaly otváram dvere do kúpeľne. Pohľad mi zastane na zrkadle, na ktorom je mojím obľúbeným rúžom napísané veľké písmeno M. To sa dalo čakať, niečo tomu však stále chýba. V tej chvíli mi však napadne obrátiť fotografiu, odkiaľ na mňa žiari nápis NAVŽDY TVOJ.
Už je neskorý večer, zajtra mám, našťastie, v práci voľno, ktoré sa snažím vybojovať si už nejaký ten týždeň, vždy však bolo priveľa práce, aby som si ho mola dovoliť.
Až doteraz.
Nemusím sa tak trápiť tým, že by som nevstala načas. Mám však na zajtra dosť plánov.
Dostal sa do môjho bytu, pozná moju minulosť aj prítomnosť.
Musím zistiť, kto to je.
Ak je to Patrik, zajtra to odhalím. Magda však mala pravdu, ak to aj je on, musí prísť prvý, tak budem musieť byť nenápadná.
Toto je prvá noc od nášho rozchodu, čo spím v spálni a triezva, v upratanom byte bez všetkých tých vecí, čo by mi ho pripomínali. Postupne pri poslednom balíku želé upadám do bezsenného spánku.
Je sedem hodín ráno, čas, kedy Patrik obvykle vstáva do práce. Dnes budem vstávať s ním. Potrebujem zistiť, či mojim tajným ctiteľom je skutočne on, ak áno, dnes to odhalím, ak nie, budem pátrať ďalej. Nájdem ho.
Vchádzam do kuchyne, v župane stojím pred chladničkou a za sprievodu orchestra divných zvukov zo žalúdka zisťujem, že raňajky budú musieť počkať, chladnička zíva prázdnotou. Dám si teda aspoň kávu, šuchtavým krokom sa poberám späť do spálne, otváram šatník a vyberám najtmavšie a zároveň najpohodlnejšie kúsky, aké tam nájdem.
Takže to skončilo pri čiernych legínach, tmavosivom tričku s dlhými rukávmi a keďže základom môjho botníka sú lodičky, musím si obuť jediné plátené tenisky, ktoré mám.
Presne 7:45 vychádzam z domu. Nasadám do auta a mierim to rovno k centru mesta. Dnes ma našťastie nikto nezdržuje. Odparkujem pri jednom z nákupných centier a ďalej musím ísť pešo. Patrik teraz býva v malom rodinnom domčeku kúsok od centra. Presne viem, kde to je, pretože sme tam chodievali cez víkendy. Len čo dorazím k domu, schovám sa za tuje, ktoré sú vysadené hneď oproti príjazdovej ceste. Je pár minút po ôsmej a najvyšší čas, aby Patrik vyrazil do práce, tak napäto sledujem, kedy vyjde.
Prešlo ale už aj desať minút a on nikde. Prekonávam v sebe túžbu pristúpiť k jeho dverám, zaklopať a spýtať sa ho, ako to v skutočnosti je.
V momente, keď nado mnou túžba začína preberať kontrolu, dvere sa pomaly otvárajú a Patrik neupravený vychádza.
Vlasy strapaté, kravata neutiahnutá, košeľa mierne pokrčená, ale jeho výraz -vyzerá byť spokojný.
Stále niečo rozpráva, no som priďaleko na to, aby som počula čo.
Zrazu sa za ním vo dverách objaví akási žena, má len nejakú košieľku, usmieva sa, napráva mu vlasy, upravuje košeľu aj kravatu, pritisne sa k nemu ako pijavica a vášnivo ho pobozká.
Začínam rátať sekundy, čo stojím ako z kameňa. Chce z neho tá ženská hádam vysať dušu? Prešlo asi pol minúty, kým sa od neho odlepila. Prešiel mnou mrazivý pocit nenávisti.
Najradšej by som tam okamžite vtrhla a oboch chladnokrvne umlátila kufríkom, čo má Patrik v ruke.
Vymieňajú si medzi sebou posledné pozdravy a Patrik kráča k autu. Konečne vidím tú ženskú zreteľne. Je mladá, môže mať tak o dva-tri roky menej ako ja, čierne vlasy dlhé pod ramená jej zužujú tvár, má dokonalú postavu, ale jej priúzky nos kazí celý dojem. Keď však dvíha ruku, aby Patrikovi zakývala, na jej ruke sa zablysne prsteň. Nič nie je tak, ako som si myslela.
Tá žena. Poznám ju.
Magda.
Mala som to vidieť hneď. Tá jej hystéria, keď zbadala kvet a na lístočku písmeno P. Ten jej pohľad plný zúfalstva a strachu, keď si všimla, že idem Patrikovi volať.
Celý čas to s ním tiahla a mne nič nepovedala, nečudovala by som sa, keby to začalo ešte predtým, ako odo mňa Patrik odišiel.
Len čo naštartoval a auto odišlo, hnev a rozhorčenie vo mne sa začali stupňovať, skôr než som ale stihla akokoľvek zakročiť, Magda už stihla zatvoriť dvere.
Nemalo by zmysel jej tam teraz vtrhnúť vyškriabať jej oči. Aj keď ma to stojí priveľa síl a premáhania, nechať ju len tak, musím. Pretože ak to nebol Patrik, čo mi posielal tie odkazy, nestojí mi ani za to, aby som teraz míňala svoju energiu na pomstu.
Pocit ohrdnutej ex-priateľky síce nepopieram, tak trochu mi ale odľahlo.
Niekde v kútiku duše som dúfala, že za tým bude niekto iný.
Patrik si predsa vždy našiel niečo, čo mu bolo prednejšie.
Či to bola práca, priatelia, hokej alebo milenky.
Vždy som vlastne bola len Tá Druhá.
