„Na zdravie!“ hovorím si už zo zvyku, pretože viem, že čakať to od kohokoľvek iného by bolo celkom zbytočné, som sama.
Už som prestala rátať večeri strávené medzi týmito stenami, kde svoju samotu zaháňam len hudbou a alkoholom.
Odkedy odišiel, nedotkla som sa takmer ničoho, chcem aby mi ho to tu čo najviac pripomínalo. Chcem, aby to vyzeralo, že ešte dnes ráno si tou kefkou umyl zuby, že tú košeľu na zem hodil len nedávno, chcem si stále myslieť, že jeho skriňa je plná jeho šiat a všetko je ako predtým.
Aj keď v hĺbke samej seba viem, že nič z toho nie je pravda.
Viem, že ubehli týždne odkedy som ho videla naposledy.
Viem že jeho šatník je prázdny.
A viem, že už nikdy tú košeľu nezodvihne a nikdy nič nebude tak ako predtým.
Nie bez neho.
Cŕŕŕŕŕŕn!
Náhly zvuk zvončeka pri dverách preruší moje myšlienky a mnou mykne.
Pokladám pohárik na stôl k poloprázdnej fľaši vína, presne toho, čo sme zvykli piť, keď sme si chceli spraviť pekný romantický večer.
Kto môže otravovať o takomto čase? Pozriem na hodiny zavesené oproti dverám. Tie vyberal on. Je takmer polnoc. Cestou k dverám sa obzerám, či tu nie je príliš veľký neporiadok, no keď si uvedomím, že to tu vyzerá presne ako keď som prišla domov a on bol preč, tisnú sa mi do očí slzy. Pristúpim ku kukátku, nazriem kto tam je, no nič nevidím. „Kto je tam?“ pýtam sa, no nik neodpovedá. Pozriem ešte raz a v kukátku stále tá istá tma. „Je tam niekto?“ pýtam sa a tón hlasu prezrádza chaos v mojej hlave. Pred dverami sa zrazu ozve mierne buchnutie, šuchot a kroky. Strach, ktorý sa ma začínal zmocňovať je razom preč. Ten, kto tu bol sa asi bál viac. Odistím dvere a otváram. Chodba je prázdna, výťah stojí, ten kto tu bol, musel ísť po schodoch. Bývam na siedmom, takže mu to bude trochu trvať. Ovládne ma zvedavosť nazrieť dolu k schodom, ale potkýnam sa o balíček pohodený pri mojich dverách. Ostávam zarazená stáť.
Je veľký asi ako škatuľa od topánok. Razom zabúdam na človeka náhliaceho sa dolu schodmi, zabúdam na nedopitý pohár vína v obývačke, sústredím sa na balík ležiaci pri mojich nohách.
Na chvíľu mi prebehne hlavou, či to nie je bomba, ale to rýchlo vylučujem. Netiká to, a predsa nie som v nejakej detektívke, aby sa mi niečo také mohlo stať. Zrazu počujem kroky zhora, býva tam nepríjemná suseda, tak sa poponáhľam. Schytím balík do rúk a otočím sa k dverám.
„Čo to?“ pýtam sa sama seba, keď zbadám na dverách nalepený bledoružový štítok, aké mám aj v kancelárii, na ktorom sú úhľadným písmom napísané dve slová. NAVŽDY TVOJ.
(Ten štítok takticky prekrýva výhľad z kukátka, čo vysvetľuje, prečo som v ňom nič nevidela.)
Ešte nikdy som nebola takto zmetená. Kto by mohol? Robí si zo mňa niekto srandu? Alebo žeby mi tým chcel Paťo naznačiť, že sa chce vrátiť? Možno som očarila nejakého neznámeho fešáka. Alebo je to niekto z minulosti?
Ďalej sa nenechám zdržiavať zbytočnými myšlienkami a hypotézami.
Vchádzam späť do obývačky, hádžem balík na gauč, sadám si tesne vedľa neho. Beriem si svoj pohárik, trochu si odpíjam a zase sa na chvíľu zamyslím. Kedysi by som bola presvedčená, že sa jedná o romantické gesto, teraz si však skôr myslím, že ide o nevydarený žart. To sa však nedozviem, kým ten balík neotvorím. Tak na čo ešte čakám?
