Dievča s neobyčajnými schopnosťami🙋‍♀️🙆‍♀️

Začiatok konca?

Celý týždeň prebiehal celkom v poriadku, vo štvrtok sme už s Bett išli pre istotu do školy, aby sme mali istotu že nás rodičia cez víkend pustia. No práve čím ďalej, tým viac sme sa cítili slabšie a slabšie. Boli sme dosť bledé, čo si na mne všimla aj moja mama, no našťastie to stále pripisovala mojej "chorobe". Každé poobedie sme sa s Bett chodievali prechádzať, no už nie tam ale našli sme si iné miesto. Bojíme sa tam chodiť a už vôbec po tom čo sa nám toto všetko stalo. 

Nevedela som s čím sa môžem ráno zobudiť, či nebudem mať ostré zuby, alebo krvavé prípadne žlté oči. Našťastie sa nič také nestalo celý týždeň. Školu sme si odmakali, rýchlo sme si v piatok porobili úlohy aby sme celý víkend mali pokoj. No potom to nastalo, povedať to rodičom. 

"Mami?"

"Áno moja?"

"Mohla by som ísť cez víkend na chatu? Vieš budú tam aj niektorí spolužiaci, je to na víkend, je to tu kúsok od nás v tej chatovej oblasti, ide aj Bett"

"3 dni si bola doma že ti je zle. To si sa tak rýchlo vyliečila aby si mohla ísť na chatu?"

"Mami už mi je vážne dobre a budem ti stále písať a volať, notaak neboj sa toľko"

"No dobre, ale príď v nedeľu domov na obed a priebežne mi stále volaj"

Bola som rada že ma pustili, tak isto mi písala aj Bett, tiež ju pustili. Kiežby som radšej šla na tú chatu a nie niekam do lesa, kde zo mňa upírí budú cucať jed a budú ma musieť premeniť na jednu z nich. Neviem si predstaviť taký život. Nechcem žiť večne, aj keď predstava napríklad čítať ľudom myšlienky je silná. Blížila sa 15ta hodina, ja som si balila nejaké oblečenie a podobné veci, ktoré budem určite potrebovať. Modlila som sa aby mi mama nevolala každé 2 hodiny či žijem. Moja mama sa o mňa bojí 1000 krát viac ako mamina Bett. Ani neviem prečo to tak je, ale všade kam ide Bett môžem ísť aj ja, ako keby je moja strážkyňa. 

Doma som sa so všetkými rozlúčila a vonku ma už Bett čakala. Bola zvláštna, taká bez života. Zverila sa mi že sa veľmi bojí a že sa jej v noci snívalo, že toto nedopadlo dobre. Cestou sme si pustili hudbu aby sme zmiernili atmosféru. Bolo 15:10 keď sme dorazili na miesto. Áno trocha sme meškali, ale už z diaľky som ich videla stáť. Všetkých troch Toma, Tery aj Marka. Hneď keď som ich zbadala mala som lepšiu náladu. Niečo veľmi priateľské zo seba vyžarovali. Pozdravili sme sa a Tom hneď spustil "No už som si myslel že neprídete baby". "Neboj, umrieť ešte nechceme"zasmiala som sa aj keď toto moc vtipná situácia nieje. Viedli nás do lesa, kráčali sme chvíľu a narazili sme na krásnu obrovskú chatu. Nikdy predtým sme si ju tu s Betty nevšimli. Bol tam krb, veľa miestností, veľa postelí, 2 kúpeľne a dokonca aj garáž s obrovským terénnym autom. "WAU" vypadlo zo mňa. "Páči sa ti?" spýtal sa Tom. "Jasné že sa mi páči" odpovedala som. 

Vybalili sme si veci, Mark zažal v krbe a zatiaľ sme sa rozprávali s Tery. Povedala nám celý postup našej premeny, aj to že potom budeme ako normálni "ľudia". Budeme jesť, piť, bežať normálne. Ale ten beh budeme musieť vedieť ovládať. Bude to tak, že si ľahneme na postele vedľa seba. Pri mne bude sedieť Tom a pri Bett bude Tery. Mark bude na všetko dozerať. Pichnú nám inekciu aby sme necítili veľkú bolesť - ale bude to len chvíľa, vraj budeme trocha mimo aj potom, ale to už neni podstatné. Ide o to, vycucať nám z tela jed, ktorý zabíja naše bunky. Akonáhle nám ho dajú z tela von, musia nás pohrýznuť do toho istého miesta. Vtedy sa uzdravíme a začneme sa meniť na upírky. "No do pekla, bojím sa Sue" povedala Bett, "Ani nehovor, strašne sa bojím, no neostáva nám nič iné ako dôverovať im" odpovedala som.

Najedli sme sa, napili. Tery povedala, že najlepšie bude začať hneď, aby sme to mali čím skôr za sebou. Aby sme do nedele stihli byť "fit?". Napísala som rýchlo správu mamine, že ideme hrať karty a že jej možno dlhšie odpisovať nebudem ale hneď ako sa mi bude dať jej napíšem alebo zavolám. Odpísala mi len že si mám dávať pozor a nemám piť. 

Je to začiatok konca? Je to začiatok konca nášho normálneho života? Čo bude potom všetkom? Budem ešte niekedy normálne žiť? Tieto otázky mi stále vŕtali hlavou.