Poznačený tmou

▪️◼️ 1. ◼️▪️

Keď svet pohltila temnota, nik nevedel kde sa ukrývala pravda a kam sa podelo Slnko.. No, žiť bez akejkoľvek vedomosti, je horšie než žiť v sebaklame, a túha ľudí po odpovediach na ich otázky, dala za vzniku legendám, ktoré opantali krajinu noci. A k Mesiaci, ktorý sa hrdo týči na večne čiernej tme, ľudia začínali pripisovať ľudskú podobu.
  
Mesiac, ktorý sa už dlhé roky týčil na oblohe sám, a vládol noci, sa zamiloval do dievčaťa, žijúceho na zemi. Každý večer pred tým, než svoje žezlo vlády predal jeho otcovi - Slnku, pozoroval plavovlasú dievčinu, ktorá ako jedna z mála milovala tmu. Do takmer bielych vlasov, si zaplietla nočné kvety, a za svitu Mesiaca tancovala až do rána po lúke, nad ktorou sa trblietali hviezdy.

Ako ju Mesiac pozoroval každú noc, ktorú na lúke pretancovala, získavala si jeho srdce stále viac, a pri tom o tom ani len netušila. K Mesiacu tiež vzhliadala s láskou v očiach, nikdy však netušila, že hľadí na živú bytosť. No i napriek tomu, bola jeho láska k nej tak silná, že našiel spôsob, ako na seba mohol vziať ľudskú podobu. A tak ju začal každú noc navštevovať na lúke, na ktorej ju už dlhší čas pozoroval.

Od tej chvíle, už tancovali na nočnej lúke spolu. Svetlušky okolo nich lietali, ako drobné hviezdičky, vďaka ktorým si mohli obaja hľadieť do očí. Dievčina cítila, že záhadný chlapec, ktorý sa v noci na jej lúke objavil, nebol obyčajným človekom. Bol príliš krásny a milý na to, aby mohol byť obyčajným dedinčanom. Jediné, čo ho zaujímalo bola ona, a noc, ktorú obaja rovnako milovali. V tej noci i oni, ako spolu tancovali, vyzerali ako také dve svetlušky, pretože obaja boli nie len odetý v bielej, ale ich vlasy niesli rovnakú farbu.

A tak sa z nich postupne stali milenci. Každú noc sa stretávali na poli a postupne z tanca prišli prvé nežné bozky, až kým sa obaja nestratili v tráve, kde spečatili svoju mileneckú lásku. Vždy keď sa však schyľovalo k úsvitu, jej milovaný sa musel pobrať preč, lebo mu nebolo súdené, žiť v krajine svetla. A zakaždým keď Mesiac utekal pred Slnkom, a sľuboval, že sa so svojou milou, v noci opäť stretne, vždy to v nej len prehlbovalo pocit, že nebol obyčajným človekom.

No šťastie, nie je nikdy stále, a ich krásne chvíle, žiaľ netrvali dlho. Keď sa otec Mesiaca dozvedel, že sa zamiloval do dievčaťa, a každú noc ju navštevoval v ľudskej podobe, veľmi ho to nahnevalo. Jeho hnev bol tak silný, že Mesiac obral o jeho schopnosť vziať na seba ľudskú podobu. A od vtedy, na ňu opäť mohol už len každú noc hľadieť a jeho bolestivé slzy, spôsobovali každú noc búrky.

A i keď svojej milovanej nikdy nepovedal pravdu - že bol Mesiacom a každú noc ju pozoroval ako na lúke tancovala - ona to vedela, a cítili jeho bolesť. Veľmi dobre si uvedomovala, že nočný dážď, boli slzy jej milovaného. Cítila, že za ňou nemohol prísť a zožieral ju smútok a bolesť, možno i väčší než jeho. Obaja sa veľmi trápili, každá sekunda noci, počas ktorej museli byť odlúčení, im spôsobovala tú najväčšiu bolesť. Dokonca, i srdce Slnka zmäklo, a začal pociťovať vinu pri pohľade, ako sa jeho syn trápil. A pri pohľade na to, ako dievča, do ktorého bol Mesiac zamilovaný, pomaly trpí a umiera na svoj neutíchajúci žiaľ. Slnko bolo zúfalé, tak veľmi nahnevaný na seba bol, že niečo také vykonal - a ešte svojmu vlastnému synovi! Áno, Mesiac bez Slnka nebol ničím, pretože len odrážal jeho žiaru, no keď začala žiara slabnúť..

Legenda vyvrcholila smrťou bielovlasej dievčiny, ktorá darovala celé svoje srdce Mesiacu, a ktorá za to kruto zaplatila žiaľom. Mesiac trpel ešte viac než doposiaľ, keď videl ako jeho milá umiera, a on nemohol urobiť nič iné, než sa s plačom prizerať.
A Slnko - jeho otec - napokon trpel tiež, keď videl čo všetko spôsobil. A tak jedného slnečného dňa, zo všetkého toho žiaľu a hnevu na seba samého vyhasol a zo Slnka, ktoré krajine, každé ráno prinášalo teplo a svetlo sa stala čierna diera.
Mesiac sa vďaka tomu stal slobodným, no stratil všetku svoju krásu a ešte čerstvé rany na srdci, ho pohltili temnotou. Tak, ako aj jeho otca. Jeho biele vlasy a svetlo modré oči zčernali, a Mesiac navždy prišiel o pocit radosti. Pretože z krásneho a zamilovaného Mesiaca, sa stala osamelá a krutá Tma.