Addicted to you (Harry Styles -SK/FF)

• 1. Časť •

„Povedal som, že to chcem dnes!"
„Je mi to ľúto, ale nemal som na to dostatok času. Žiadali ste priveľa a ja vás žiadam ešte o jeden deň na viac a dokážem vám, že som schopný splniť všetky vaše požiadavky," kľačal pred ním na kolenách, so slzami v očiach a sledoval ako sa jeho sánka napína od zlosti. Jeho oči žiarivo svietili v čierno-čiernej tmavej noci až to naháňalo strach. Vedel, že onedlho to bude jeho koniec. Jeho šéf nemal zľutovanie nad nikým a nad ničím. Nesplnil úlohu a teraz ho čaká to čomu sa iste nevyhne.
„Jebal som sa tu zbytočne kvôli ničomu! Myslíš si, že mám čas na rozdávanie? Myslíš, že by som bol tam kde som teraz, keby všetci robili toto čo ty? Čas sú peniaze! A o tie ma ty práve teraz pripravuješ!" rozčuľoval sa so zbraňou namierenou na svoju obeť.
„Prosím. Mám doma ženu a deti, ktoré ma potrebujú. Nechcem od vás nič iba jeden, jediný deň na viac. Do zajtra večera to budete mať. Prisahám!" Zastavil sa v pohybe a skrčil obočie. Vedel, že tie informácie potrebuje získať skôr, ako ktokoľvek iný a tak isto vedel, že osoba pred ním je jediná, ktorá ich dokáže získať v čo najkratšom možnom čase. Zhlboka sa nadýchol a pričupil sa k obeti kľačiacej na zemi. Jeho zelené oči prebodávali tvár svojej obete. Premeriaval si ho pohľadom ako lovec svoju korisť.
„Máš jedno jediné šťastie, že som sa dnes dobre vyspal. Ak tu zajtra večer nebudeš s tým, s čím si tu mal byť dnes, tak nie ty si to odskáčeš, ale tvoja milovaná rodinka a na to ťa dopredu upozorňujem, čo tiež nezvyknem robiť často."
„Ďakujem vám pane. Z celého srdca vám ďakujem," zohol sa k jeho nohám a teraz to neboli slzy strachu, ktoré stekali mužovi po líci, ale slzy šťastia.
„Neďakuj, pamätaj! A teraz odtiaľ vypadni!" Vstal zo zeme a bežal čo najrýchlejšie a čo najďalej od toho monštra ktoré mu ešte pred malou chvíľočkou mierilo zbraňou priamo do tváre.

Dych sa jej čoraz viac zrýchľoval a hruď v pravidelných intervaloch nadvihovala. Dlhý blonďavý cop sa jej kolísal z jednej strany na druhú a na tvári sa jej začali vytvárať kvapôčky potu, keď dokončovala posledný okruh svojho bežeckého tréningu. Postupne začala spomaľovať, až to skončilo pri klasickej chôdzi. Pozrela sa na športový náramok a spokojná so svojim dnešným výkonom, spálenými kalóriami a ubehnutými kilometrami, vytiahla slúchadlá z uší. Chcela si vypočuť to krásne nočné ticho miestneho parku cestou domov. Jej rozjímanie prerušili zvuky krokov, ktoré začula za sebou. Pokúšala sa nenápadne pootočiť hlavou aby zistila, kto sa za ňou nachádza a zazrela postavu muža v čiernom oblečení s rukami vo vreckách a kapucňou na hlave. Snažila sa nič si z toho nerobiť, určite sa ten človek len šiel prejsť rovnako ako ona a možno je na ceste domov. Nebolo jej zrazu všetko jedno, keď po chvíli pokojného kráčania počula ako sa cudzie kroky za ňou zrýchľujú. Otočila sa a uvidela, ako nebezpečne rýchlo sa ten neznámy muž približuje priamo k nej. Otočila sa späť a rozbehla sa najrýchlejšie ako vedela, ale osoba za ňou urobila presne to isté. Zišla z vychodenej kamennej cestičky a vybrala sa krížom cez park pomedzi všetky tie kríky, stromy, lavičky dúfajúc, že to neznámeho muža odradí od jej prenasledovania. Keď už prestávala vládať s dychom, rozhodla sa ohliadnuť za seba, aby sa uistila, kde sa tá osoba ktorá ju naháňa presne nachádza. Stále však neprestávala bežať a keď pootočila hlavou doprava, aby sa obzrela, ucítila silný náraz do niekoho pred sebou. Spolu s neznámou osobou sa zrútili k zemi.
„Fuck! To nevieš pozerať pred seba kde ideš! Pozri sa ako teraz vyzerám!" rozčúlene nadával, rýchlo sa zbierajúc zo zeme. Keď si oprašoval svoje drahé oblečenie od prachu a iných nečistôt, padol mu pohľad aj na ňu. Na dotyčnú slečnu, ktorá bola iniciátorkou celej tejto nepríjemnej situácie. Zatiaľ, čo ona stále zarazene a nehybne sedela na zemi, sledujúc poza neho chlapa stojaceho medzi stromami, ktorý ju ešte pre nedávnom prenasledoval.
„Hej, kam sa to pozeráš?" rýchlim pohľadom prebehol okolie, ale nič nezvyčajné si nevšimol. Zaujímalo ho však, kam a z akého dôvodu sa to dievča tak nehybne pozerá.
„Haló. Som sa ťa niečo pýtal," čupol si k nej a zamával jej pred tvárou.
„Sleduje nás. Tam medzi stromami," prehovorila pomaly, ale ani na chvíľu nevenovala pozornosť osobe pred sebou. Nespúšťala z dohľadu toho, koho obeťou sa mohla ešte pred chvíľkou stať.
„O čom to hovoríš? Kto nás sleduje?" nechápavo pokrútil hlavou, snažiac sa prísť na to, čo mu dotyčná vraví a tiež rozmýšľajúc nad tým, čo robí tak neskutočne nádherné dievča samo v noci v parku.
„Za tebou," venovala mu krátky pohľad a potom rukou ukázala k miestu, kde sa neznámy prenasledovateľ ešte stále nachádzal. Ukrytý medzi stromami. Otočil sa a pozorne sledujúc strom vedľa stromu na ktoré mierila jej strachom a šokom roztrasená ruka, ho uvidel aj on. Muža v čiernom s kapucňou na hlave.
„Hej!" zakričal, keď sa postavil z miesta a pomalým krokom vybral priamo k neznámemu. Osoba doteraz nehybne stojaca medzi stromami sa rýchlo otočila a vbehla do tmy.
„Sakra!" zanadával si a vracajúc sa späť mu pohľad spočinul na slečne stále vystrašene sediacej na zemi. Pristúpil k nej a natiahol svoju silnú svalnatú ruku, čím jej pomohol vstať z chladnej zemi. Unesený z jej krásy, nemohol zastaviť tok myšlienok vo svojej hlave. Konečne našiel to, čo už tak dlho hľadal a pomaly si začínal namýšľať, že na tomto svete ani nenájde. Bola perfektná, priam dokonalá. Dokonalá, pre všetky jeho úchylné, zvrátené predstavy. Spĺňala všetky jeho požiadavky ženského ideálu krásy, ktorý ho tak neskutočne vzrušoval a teraz bola tu. Živá a reálna. Priamo pred ním. Dlhovlasá blondínka s mačacími zelenými očami a nádhernou postavou, ktorá mu vbehla do náručia úplne sama odniekiaľ z neznáma. A hlavné bolo, že bola prirodzená. Tak ako ju príroda stvorila presne preňho. Lebo niekto hore vedel, že on to potrebuje vo svojom živote, že presne na to čaká. Vedel, že s ňou jeho sexuálny život naberie nový zmysel. Videl ju u nej doma v čipkovanom spodnom prádle, vzrušene čakajúc práve naňho, na jeho svalnaté telo a stvrdnutý penis. Videl ako ju bude chodiť prekvapovať do práce, keď dostane potrebu sa uvoľniť. Ako ju oprie o mohutný drevený stôl, vysunie úzku čiernu sukňu nad ten dokonalý vypracovaný zadok a vrazí ho do nej v celej svojej dĺžke a hrúbke, zatiaľ čo jej bude pevne zvierať hrdlo tak, že ho bude žiadať o viac. Urobí z nej svoju asistentku, aby ju mal stále po ruke, keď to bude potrebovať a hlavne aby ju mal pod dohľadom a vedel, že sa nestretáva ešte s niekým iným okrem neho. Nebol ochotný sa deliť. A vedel, že ona o tom ešte netuší, ale bude to tak, ako si to on predstavuje. Bude jeho a bude si s ňou robiť čo chce. Získa, alebo pri najhoršom, kúpi si ju, aj keby mal za to zaplatiť všetko. Nedovolí, aby toto dievča patrilo niekomu inému ako jemu. On si ju vytvoril v hĺbke svojich perverzných myšlienok a tak to aj ostane. Pousmial sa nad tým, ako si ho jeho vysnívaná neznáma slečna premeriava pohľadom, hryzúc spodnú peru. Páčil sa jej. To vyzerá ako dobré znamenie, namýšľal si v duchu. Bol presvedčený, že ho chce rovnako ako on ju a nebude mať problém zúčastniť sa akejkoľvek činnosti z jeho myšlienok.
„Čo robí tak nádherné dievča samo v noci v parku? Ani sa nečudujem, že ťa chlapi prenasledujú," dostal zo seba, pozdvihujúc jedno obočie, keď rozdýchal všetky svoje neslušné predstavy.
„Bola som si zabehať, tak ako tu o takomto čase chodím každý jeden večer a ešte nikdy sa mi nič také nestalo. Dnes to bolo prvý krát čo ma niekto prenasledoval až dokiaľ som nevrazila do teba," vydýchla si a ešte raz sa zahľadela poza neho smerom do tmy. Rukou si prehrabujúc vlasy, sa tam tiež na chvíľku zadíval, ale potom svoj pohľad opäť venoval iba jej.
„Pozri, nerobím to často, vlastne to nerobím nikdy, ale poď, odveziem ťa domov. Auto mám týmto smerom."
„Ja ti ďakujem, že som vrazením do teba odohnala svojho prenasledovateľa, ktorý sa tu už pravdepodobne dnes nevráti, takže radšej sa prejdem. Domov to už zvládnem, nemám to ďaleko."
„Žartuješ? Vážne chceš po tomto, čo sa teraz stalo ísť sama domov?" nechápavo sa na ňu zahľadel. Nešlo mu o jej bezpečie, to určite nie, takýto nebol. Išlo mu viac o to, aby ju nedostal nikto skôr ako on. Bál sa o seba. O to, že jej možno niekto niečo urobí skôr, ako si on stihne naplniť svoje myšlienky. Sledoval, ako sklopila svoj zrak k zemi a už to vyzeralo tak, že sa otočí a odkráča preč, keď v pravej chvíli ako to išla urobiť, ju inštinktívne schytil za zápästie.
„Budem hádať. Ty vieš, kto ja som. A určite si sa dopočula strašne veľa vecí o mojej osobe. Strašne veľa zlých vecí, pretože iné o mne ani nekolujú. A teraz máš strach z toho, že ja budem práve ten, čo ti ublíži. Jedného zla si sa vďaka mojej pomoci zbavila, no ešte horšie ťa postretlo, že je to tak? " opýtal sa pevnejšie zvierajúc jej zápästie.
„To nie je pravda! Nič také si nemyslím!" vytrhla sa mu zo zovretia a ešte raz si ho celého premerala pohľadom, šúchajúc si boľavé miesto, ktoré ešte pred nedávnom zvieral v ruke. Veľmi dobre vedela s kým má to dočinenie. A práve preto nechcela dať najavo svoj strach. Nemohla mu ukázať, že sa ho bojí a že je slabá. Vždy bola pred ním varovaná.
„Prečo sa ti potom trasie hlas? Vlastne, celá sa trasieš. Len si to priznaj, že ti naháňam hrôzu," zasmial sa a plný napätia čakal na jej reakciu.
„Ja sa ťa nebojím!" prehovorila teraz už rázne a sebavedomo. Bola hrdá na to, ako to zo seba dostala von. Nepočítala však s tým, čo sa bude diať, ak to vysloví nahlas. Okamžite k nej pristúpil jedným krokom a sklonil hlavu tak, aby na seba hľadeli tvárou v tvár. Vpíjal sa do jej rovnako smaragdovo zelených očí a ich telá od seba delili centimetre. Nikto z nich dvoch nechcel byť prvý, ktorý uhne svojim pohľadom. Rozčuľovalo ho a zároveň vzrušovalo, ako sa pomaly začínal strácať v jej očiach. Jediné po čom teraz túžil bolo, zvaliť ju do trávy, strhnúť z nej všetko oblečie a ukázať, kto je a vždy bude pánom situácie.
„Dokáž to!" šepol jej priamo do tváre, keď sa mu konečne podarilo odohnať všetky svoje doterajšie predstavy, stále sledujúc jej oči.

Z oboch strán sa zatvorili dvere veľkého čierneho range roveru a obaja sa pohodlne opreli do kožených sedačiek. Ona, trošičku zmätene uvedomujúc si, čo práve teraz urobila a ako toto rozhodnutie bude ľutovať do konca svojho života. On, spokojný s tým, že znova dosiahol svoje.
„Daj si pás," zamrmlal chrapľavým hrubým hlasom po chvíľočke.
„A ty?" pozdvihujúc jedno obočie sledovala, ako sa jeho prsty kĺžu po obvode volantu.
„Ja to nepotrebujem," zasyčal podráždene.
„Pravidlá platia pre každého," nedala sa odbiť jeho ráznymi odpoveďami.
„Zlatko, v tomto meste pre mňa neplatí vôbec nič," otočil svoju hlavu smerom k nej a zasmial sa nad tým ako bojovala s pasom.
„Máš to rozbité!" oznámila a prestala sa snažiť povoliť bezpečnostný pás. Ešte viac sa zaprela do sedačky a prekrížila si ruky na prsiach. Na čo sa on bez váhania nahol priamo k nej a pravou rukou sa zaprel tesne vedľa jej ľavého stehna, zatiaľ čo tou ľavou sa natiahol pre bezpečnostný pás. Ich tváre delili od seba milimetre. Cítila jeho horúci, mentolový dych ako aj to, že sa v ňom pomaly začína utápať. Pohlcovala ju horúčava z jeho dychu, jej nervozity, aj vzájomnej blízkosti ich tiel. Dýchala zhlboka a s každým hlbokým nádychom sa jej hruď obtrela o tú jeho. Nebolo to jej zámerom, snažila sa iba upokojiť. Jeho to naopak vzrušovalo čoraz viac. Vdychujúc jej vôňu, žiadostivo privrel oči a jazykom si navlhčil spodnú peru.
„Nie všetko ide tvrdou silou. Najprv na to musíš ísť pomaly a nežne až potom, keď sa ti to podvolí, môžeš použiť silu akú len chceš," šepol jej do tváre, sledujúc jej pery a jedným pohybom stiahol pás dole aby si ju pripútal. Keď začul zaklapnutie, tak teraz už voľnou rukou sa priblížil k jej nevinnej tvári. Prstami jej krúžil od spánku, cez líce a sledoval ako slastne privrela oči. Cítil, že sa uvoľňuje a využil svoju príležitosť. Od tváre zamieril po krku až k jej odhalenému dekoltu. V okamžiku otvorila oči a čo najsilnejšie ako vedela sa zaprela do jeho hrude. Videl ten strach v jej očiach a to ho na tom neskutočne vzrušovalo. Nebol to taký ten vystrašený pohľad ako mala keď doňho vrazila. Bol to taký ten pohľad miešaný z rešpektu a strachu voči nemu. Toto videl len u málo ktorých ľudí. Naposledy si ju celú premeral pohľadom a s úškrnom sa posadil na svoje miesto. Otočil kľúčom v zapaľovaní, čím naštartoval svoje čierne zviera ako ho on volal a pomaly sa pohol na cestu z parku. Sledovala ho pri každej jednej činnosti ktorú vykonával, pripravená zasiahnuť ak by sa znovu pokúsil urobiť to isté čo pred malou chvíľou. Nedokázala si pripustiť, že pod jeho dotykmi, ktorými jej spôsoboval chvenie celého tela sa cítila tak spokojne a uvoľnene.
„Aká je presná adresa? Aby som si to vedel zadať do navigácie kam ideme," prehovoril po chvíli mlčania.
„Budem ťa navigovať. Na konci ulici v pravo. Potom znova na konci ulici doprava a prvé odbočenie vľavo," vysypala zo seba tak rýchlo, pričom neverila, že si niečo z toho zapamätal.
„Aha. Takže ideme do štvrte bohatých áno?" venoval jej krátky pohľad a potom sa znova uprene zadíval na cestu pred sebou. Neponáhľal sa, šiel pomaly a vychutnával si tie chvíle s ňou. Snažil sa ich predĺžiť čo najviac to šlo, avšak aby to nevyzeralo z jeho strany zúfalo.
„Vlastne áno. Nikdy som si neuvedomovala, že to ľudia naozaj tak volajú. Mne to tam také nepríde," skonštatovala sledujúc svoj odraz v okne. Čierne pozadie tmavej noci ho nádherne vykresľovalo.
„Pozri sa všade okolo seba. Vidíš tu obyčajné rodinné domy s malým dvorom, možno nejakou záhradkou. A pozri sa okolo seba keď prídeme do tvojej štvrte. Tam nie sú domy, tam sú vily, rodinné sídla s vlastným bazénom, domom pre hostí a veľkým pozemkom, ktoré tam stoja už od nepamäti dediac z generácie na generáciu a stále majú niečo do seba. Svoj šarm."
„Nikdy som nepozerala na to kde, alebo ako ľudia žijú. Či sú bohatí, alebo chudobní. Vždy mi išlo o to, ako sa tá osoba ku mne chovala, nie o to, čo vlastnila, kde bývala, alebo z akej rodiny pochádzala." Zase na chvíľku nastalo úplne ticho. Obaja rozmýšľali nad odpoveďami toho druhého a snažili si predstaviť svet jeho očami.
„Vieš, že som vlastne rád, že si jedna z nás," odkašľal si, aby prerušil to hrobové ticho medzi nimi.
„Jedna z vás?" venovala mu nechápavý pohľad.
„Jedna z tých bohatých. Z tých, ktorí poznajú aj kultúrnejší život. Z tých, ktorí si môžu dovoliť všetko čo si zmyslia. Tak čia si? Prezraď. Si milovanou dcérkou chirurga Adamsa? Alebo sudkyne Evansovej? Či obľúbeného právnika Kennedyho?" snažil sa prísť na to s kým má to potešenie. Všetkých tých ľudí poznal osobne a všetci mu niečo dĺžili, preto bol ochotný vyjednávať. Vezme si dcéru a na všetky dlhy sa zabudne.
„Dobre, stačí tuto, ďalej sa prejdem," zastavila ho na začiatku ulice, hneď po tom ako odbočili na poslednej zákrute.
„Nie, povedal som, že ťa odveziem až domov. Neodídem pokiaľ ťa neuvidím vojsť do domu. Tak ako som povedal, tak svoje slovo aj dodržím." Napätie medzi nimi sa dalo krájať a ona dúfala, že jej hlasný povzdych jej pomôže presadiť si svoje a on ustúpi, aj keď vedela že s ním nemá význam vyjednávať, ale za pokus to stálo. Už si v hlave prehrávala scenár ako to bude vyzerať, keď jeho čierny range rover zastane pred jej domom. Vedela, že otec bude vystrájať, ako si mohla dovoliť práve jemu, jeho úhlavnému nepriateľovi dovoliť, aby ju doviezol priamo pre ich dom a tak ohroziť nie len seba, ale celú rodinu. Bude počúvať o tom aká je nezodpovedná a čo ju celé tie roky o ňom učil.
„Posledný dom napravo," šepla pripravená čeliť všetkým následkom, ktoré ju budú čakať po prekročení dverí vlastného domu.
Cítil ako sa mu začínajú potiť dlane a ešte pevnejšie zovrel prsty okolo volantu, keď sa približovali ku konkrétnemu domu. Vedel veľmi dobre komu ten dom patrí. Rovnako ako poznal adresy všetkých svojich dlžníkov, tak isto poznal aj adresy všetkých svojich nepriateľov. Samozrejme, nechcel uveriť, že jeho nový objav v tom dome skutočne býva. Zastavil svoj veľký range rover pred konkrétnym domom, ale slečne sediacej vedľa neho nevenoval ani jediný pohľad.
„Povedz mi, že to nie je pravda," zachrapčal a nasucho prehltol, vykoľajený zo situácie do ktorej ho práve dostala.
„Je to pravda. Bývam v tomto dome."
„Ale to je nemožné! Oscar Alvarez, nemá dcéru! Má syna, rovnako starého ako som ja sám!" protestoval. Hneď ako dopovedal, sa v okolí domu rozsvietili svetlá, brechajúce psy sa rozbehli k bráne a z domu vyšli dvaja chlapi so zbraňami v rukách.
„Dnes to bolo prvý, aj zároveň posledný krát, čo sme sa videli. Takže, ďakujem za záchranu a bolo mi cťou, pán Styles," rýchlo odopla bezpečnostný pás a ako vystupovala, začula za sebou jeho chrapľavý hlas.
„Potešenie na mojej strane slečna Alvarez." Zabuchla dvere čierneho range rovru a kráčala k obrovskej kovovej bráne, ktorá sa začala pomaličky otvárať a kde ju už čakali otcovi chlapi nespúšťajúc oči zo Sylesovho auta.
„To si len myslíš, že prvý aj posledný," zašepkal si pre seba, ešte naposledy jej venujúc svoj pohľad. Otočil kľúčikom a čierny range rover zmizol z miesta, ako keby sa tam nikdy ani neobjavil. Neostalo po ňom nič, len prach.

Poznámka autorky: Ahojte! Takže som tu s úplne novou poviedkou, ktorej som pripravená venovať svoj čas od úplného začiatku až do samotného konca! K písaniu som sa vrátila po piatich rokoch, takže to prosím berte s rezervou a nad malými preklepmi prosím prižmúrte očko. Tí, ktorí ste už niečo odo mňa čítali, ste si určite všimli, že sa dosť pozmenil štýl písania a dúfam, že sa vám takýto štýl páči! Ak mám pokračovať v zverejňovaní tejto poviedky budem rada za každý vote, alebo komentár v ktorom môžte presadiť aj svoj názor, rada si ho prečítam. 
Ďakujem a prajem príjemný zvyšok dňa. ♥