†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

20. Skúšky

Dni plynuli v skutku rýchlo, skúšky sa blížili a ja som si nechala všetko na poslednú chvíľu. Čo bola obrovská chyba. S Lucy sme sa spoločne učili, pretože hm, ja som bola na to moc blbá. Spala som sotva 3 hodiny, čo je naozaj málo. Zanedbávala som seba aj ostatných. Jednoducho musela som sa učiť. Celé dni som bola ponorená v knihách a študovala svoje poznámky. A taktiež som nejedla a ani nepila skoro nič, čo je na mňa veľmi záhadné, keďže jedlo zbožňujem.

Z domu mi neprišlo nič, čo ma trochu za mrzelo. Zato ja som im písala každý týždeň. Samovi a Alexovi som bola len na posmech, že sa so mňa stala šprtka, že sa môžem porovnávať s Hermionou. Čo musím povedať mali pravdu, lebo naozaj tých pár dní som sa tak správala. So slávnou trojicou - Harrym, Hermionou a Ronom - by som sa vôbec nebavila keby som nespoznala Kiaru. Prirástli mi k srdcu, aj keď ťažko som získala ich dôveru. No niečo vo mne ich prinútilo veriť mi a neodsúdiť ma ako ostatných z mojej fakulty. Vraj som bola iná ako ostatný, čo som im neverila, ale veď dobre ich názor.

Hermiona mi pomáhala s učením. Harry ma vždy podržal. Ron, ten ma vždy rozosmial, s jeho poznámkami, ktoré nikomu inému neprišli vtipné.

Bez Lucy a Kiari by som si zasa nevedela predstaviť život. Boli sme skvelá trojka. Vždy sme sa podržali. Nikdy im nezabudnem ako tu pre mňa boli keď som bola na 'úplnom dne', ako ostali so mnou, aj keď sme sa pohádali.

No Dracom sme mali na naše pomery v chovaní normálny a pekný vzťah. Aj keď je pravda, že som ho poslednú dobu dosť zanedbáva la, rovnako ako aj ostatných. Chcela som rodičom dokázať, že viem byť lepšia ako moji súrodenci. Že aj ja dokážem to čo oni, ba ešte viac. Že ja niesom niečo menej. Vždy ich uprednostňovali. Síce to nikdy nepovedali, ale videla som to. Samozrejme, že ma to trápilo no nedávala som to veľmi najavo, no aj tak som vedela, že má majú radi. Ale stále mali radšej mojich bratov.

Niekdey som sa k ľuďom chovala ako kus ľadu, to áno, ale ja som nezniesla, keď mi niekto skákal po hlave. Uznávam, občas som sa chovala hrozne, ale to už bola moja povaha. Tú nikto zmeniť nedokázal.

***

Zobudila som sa do upršaného rána. Dnes sme mali mať skúšku z Elixírov. Pravdaže, že som mala stres. Tak nervózna som bola snáď pred polrokom.

Otvorila som oči a pretiahla sa. Z hlboka som sa nadýchla a vstala z postele. Lucy, tá ešte spala. Nechcela som ju budiť, tak som ju nechala ešte spať. Nestávalo sa mi často, že som sa zobudila takto skoro, keďže som väčšinu času všade zaspala.

Moje kroky smerovali rovno do kúpeľne, kde som si dal rannú sprchu.
Padlo mi to vhod. Po dlhšej sprche som sa obliekla do hábitu. Vlasy som si usušila a ostali mi na nich jemné kučery. Naniesla som na seba jemný make-up. Nechápala som, keď nejaká baba chodí zmaľovaná ako štetka. Nechápem, čo je na tom pekné. Vzala som si veci a odkráčala na raňajky, kde som si sadla vedľa Draca, pozdravila ho a potichu si opakovala učivo z elixírov.

„To si až tak nervózna, El?” opýtal sa, načo som sa na neho pozrela.

„Em, nie!" vyhlásila som rozhodne, no nevyzeral, žeby mi veril. „Dobre možno trochu som. Trochu viac,” uznala som napokon.

„Neboj to dáš,” povedal po tichu a chytil ma za ruku. Usmiala som sa na neho.

Samozrejme bol to stále on. Stále to bol ten arogantný Draco Malfoy. Stále to bol chlapec ktorý zarýval do Harryho a jehi kamarátov. Stále to bol ten chlapec ktorý nenávidel muklorodenných, teda ako by to povedal on aj niektorý iný - humusákov. Proste čarodejníkov, ktorý nemali čistú krv ako on. No aj cez to všetko som ho milovala.

Dnes sme mali len jednu skúšku, za čo som bola strašne rada. Viac by som ich asi nezvládla. Po raňajkách som sa vybrala ihneď aj s Dracom do tmavej učebne elixírov.

Celú hodinu, až dokým sa skúška neskončila som bola v strese. Skúšku som vraj zvládla skvelo. Vraj som bola jedna z najlepších, čo mi zdvihlo sebavedomie. Na ruke som mala malý čierny náramok, ktorý som brala ako talizman. Darovala mi ho mama, keď som išla prvýkrát na Rokfort. Bola som malá a nič som si neuvedomovala. Nedochádzalo mi, že by mi moja mama nikdy nič také nekúpila. Nepáčilo by sa jej to. Nebol to jej štýl. Sama neviem prečo mi ho teda dala. Možno to bolo nejaké dedičstvo, ktoré sa jej nepáčilo a tak ho nikdy nenosila, alebo ja fakt neviem. Kôli našim odlišným názorom som chodila väčšinou nakupovať sama, pretože poznáme to. Čo sa páči mne, nepáči sa jej. A tiež mäsa rodina väčšinou chodila v muklovskom oblečení. Vraj aby sme neboli taký nápadný, čo musím povedať, som brala sa veľmi dobrú vec, pretože tie hábity, v ktorých sa väčšina čarodejníkov pohybovali sa mi vôbec nepáčili. Ale teraz späť k náramku - talizmanu. DArovala mi ho a bola som s toho nesmierne šťastná, pretože bol neskutočne pekný a elegantný.

***

Bolo už po skúškach. Všetky som zvládala ako jedna z najlepších. Nakoniec sa ti učenie vyplatilo. Koniec roka sa už blížil. Nasledovali posledný týždeň školy a potom v pondelok sme mali ísť domov.

Nechcelo sa mi preč. Znamenalo to dva mesiace bez Rokfotu, bez priateľov, aj keď ich nebolo veľa. Mala som domov rada, ale tu som bola radšej. A tiež som budem musieť byť bez Draca. Oh, tak mi bude chýbať. Nevedela som, čo bude po tých dvoch mesiacoch. Dva mesiace nevídania sa je dostatočná doba na to aby sa niečo pokazilo. Fajn, môžeme si posielať listy, ale nie je to osobný kontakt.

No samozrejme posledné dni nebili práve dvakrát najlepšie. Len nedávno sa konala posledná disciplína troj-čarodejnického turnaja. Čo by to bol Rokfot keby sa neudialo nič zlé však? Bol zabitý jeden chlapec. Cedric Diggory z bifľomoru. Bolo mi to neskutočne ľúto, keďže sme sa poznali a bol to bol fakt fajn chalan. Zabil ho Voldemortov sluha, pri poslednej úlohe turnaja. Vraj sa niekam premiestnili. Niekam na cintorín, kde knieža temnôt opäť povstal.

Nebrala som to tak vážne, pretože v ten moment som si toho tak neuvedomovala. Až pár dní som si uvedomila, že Voldemort je späť (ako hovoril Harry - ktorému málo kto veril, no ja som nemala dôvod mu neveriť), a že sa udiala vražda. A až vtedy sa vo mne usídlili obavy.

Vedela som, že teraz budú temné časy. Cítila som to a uvedomovala som si to. No aj boli to posledné dni na Rokforte, a ja som si ich chcela naplno užiť. Aj cez túto tragédiu.

Piatok bol úplne bežný deň. Teda čo sa týka života na Rokforte bol to úplne normálny deň. S tým, že sa všade niesla pochmúrna a smútočná nálada. Niet divu.

V sobotu som bola celý deň s Dracom a v nedeľu.. No v nedeľu to teda bolo.
Usporiadali sme s Lucy párty. Ako na rozlúčku s Rokfotom. V týchto dňoch to nebol asi najlepší nápad, ale myslela som, že ti ľudí upokojí a nebude to ich nútiť myslieť. Že mňa to nebude nútiť myslieť.

Nachystali sme veľa jedla a pitia a okolo deviatej večer, sme sa spolu so slizolinčanmi odviazali.

Užívala som si to najviac ako sa dalo. Bola to predsa len rozlučková párty. Tancovala som, spievala, no proste sa zabávala. Hoc stále mi chodili myšlienky na Voldemorta a Cedrica, z čoho som stále posmutnela.

Síce som mala len štrnásť, no užívala som si to naplno. Čiže som sa aj opíjala. Nikto nebol proti tomu, aby som si kus dala, pretože to asi nikoho nezaujímalo. No nikto asi nečakal, že sa opijem ako štrnásť ročná po obraz boží. Veľa sa s toho nepamätám no. Ale musela som poriadne vystrájať, keďže som sa neskoro v noci....alebo skoro ráno našla ležať na stole v klubovni.