23. Humusáčka

201 12 3
                                    

Stála som pred Lucynim domom a chvíľu som váhla, že či je vôbec mám zazvoniť a otravovať mojou spoločnosťou. Chcela som byť hocikde len nie doma, no nevedela som, či ma Lucyna mama nechá u nich na ten týždeň. Po kratšom uvažovaní som jej zazvonila. Dobre fajn priznávam stála som tam vyše piatich minút. Stisla som zvonček a ten po pár sekundách vydal zvuk. Až som sa zľakla. Otvorila mi Lucyina mama.

„D-dobrý deň. Nooo, ono len, že či by som tu ako nemohla ostať.. Kým nepôjdeme na Rokfort... Ja... Ja som tak trochu zdrhla z domu."  Vážne zo mňa vyšlo toto? Hodila by sa mi facka.... Rovno tresnúť stoličkou, aby som sa spamätala. Toto fakt povie len debil jak ja.

„No jasné u nás si vždy výtana." Jej mama bolá dosť milá. Niekdey som mala pocit, že ma má radšej ako ju. To by bolo čo?

„Smiem sa spýtať prečo si odišla a vedia o tom tvoji rodičia?"

„Nooo ono to je dosť dlhý príbeh. Prirovnajme ho ku.. hmmm.. sto jazvečíkom za sebou. A áno o vedia o tom." Snažila som sa ako tak smiať. Keby ste ma videli tak si myslíte, že som nejký psychopat.

„Ummm fajn. Môžeš sa zložiť u Lucy v izbe. Veď vieš ako to u nás chodí. Zachvíľu bude večera a Lucy sa za chvíľu vráti išla pre niečo k susedom či čo." Som rada, že jej to nevadilo. Naozaj nechcela som stráviť zvyšné dní doma.

Vkročila som dnu a nevšimla si malý schodík o ktorý som sa vždy potkla, keď som u nich bola a ani teraz to nebola vyinímka a ja som sa zvalila na zem pred Lucyinu mamu. Au. Ďalší trapas, skvelé.

Vošla som do Lucyinej izby. To, že sme najlepšie kamošky sa nezaprie, kedže tam má po stenách vyvešané naše fotky. Možno je to kus divné, ale za to pekne. Ja mám naše fotky v albume a niektoré pripnuté na nástenke. Možno hádže po večeroch do nich šípy a pri tom vymýšľa na mňa vraždu. Nečudovala by som sa jej. Len tá farba po stenách išla veľmi do očí. Mala ju fialovú. Dobre nebola škaredá, ale moje čierne steny neprekonajú nikoho.

O nedlho prišla Lucy do izby. „Ely! Čo ty tu?" Prišla ku mne a objala ma.

„Tak to je dlhý príbeh." Merlin, musia sa všetci na to pýtať? Nedopraješ mi kus slobody? Nie? Dobre aspoň som to skúsila. Lucy si ku mne sadla na jej posteľ. Veď mala tam len jednu no. Nebude mať hádam šesťsto postelí v izbe.

„Pohode ja mám času dosť,” preletela pohľadom zo mňa na môj kufor vedľa. „No počkaj! Hlavne mi nevrav, že si zdrhla, keď tu máš veci," uškrnula sa na mňa.

„Že či som zdrhla? No tak trošku som odišla preč na celý týždeň. Teda až kým neodídem na Rokfort a vrátim sa asi až na Vianoce."

Všetko som jej vyrozprávala. Nehovorilo sa mi o tom ľahko a chcela som to pobrať tak trochu z humorom. No chcela by som vidieť človeka ktorý by rozprával s humorom o tom, že so sa po pätnástich rokoch dozvie, že je adoptovaný. No tak trošku mi slzy do očí tlačili no nepustila som ich von.

„To je mi ľúto."

„Lucy... Nemá ti byť čo."

„Merlin, si moja naaaaaj kamoška tak hadám to nezahodím za hlavu, že koho to zaujíma. Nie nenechám ťa v tom samú.", Ďalšie slzy a emócie som potlačila. Už raz ma vydela na totálku na dne a nemusí to vidieť ešte raz.

„Vravela si.... no... že tedá tvoji pravý rodičia boli mukli?"

„Noo hej."

„To znamená.... že ty... že si-"

„HUMUSÁČKA! Len to povedz," skríkla som, hoc som to nemala v pláne. No už to tak bude a nikto to neovplyvní. Bohužiaľ asi. Pre Merlina, ale čo na to Draco? Veď nemôžem mu to zatajiť. Alebo teoreticky môžem, ale asi by ma priveľmi hrýzlo svedomie.

†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†Where stories live. Discover now