Syn Galaxie ✔

Bitky pirátov nemajú šťastné konce

11.

Bitky pirátov nemajú šťastné konce

Okolie Geenu

Niektoré udalosti sa nedajú naplánovať. Niektoré sa proste udejú, ani nevieme ako. Toto bol jeden z tých prípadov.

Deň začal ako každý iný, robili sme si svoje povinnosti a na palubu mierili posledné debny predtým, než sme mali vyplávať z prístavu na Geene. Dohliadal som na to, aby všetko šlo ako po masle, hoci v hrudi ma zvieral pocit, že sa v ten deň niečo fatálne pokašle. Pripisoval som to tomu, že bola loď pod mojim velením, pretože Kapitán si musel ešte niečo vyriešiť na planéte. Sprevádzal ho len Mist, no mal som z toho zlé pocity.

Mist bol ten, kto sa ku mne stále správal úplne bezprostredne a nerobil problémy z toho, že som malý, neschopný, decko, alebo čokoľvek iné. Teraz mi chýbalo jeho uistenie o tom, že všetko bude v pohode a len ja si domýšľam veci, ktoré ani nie sú.

Lenže vedel som, že to nie je len v mojej hlave.

Mäm bol od rána nepokojný, chodil hore-dole a prskal na všetky strany. Niečo znervózňovalo aj jeho.

„Ešte tie tri," povedal som Felimu, najnovšiemu členovi posádky. Bol vysoký, tenký, na hlave mal narazený klobúk a žlté telo mal neustále pokryté niekoľkými vrstvami oblečenia.

Feli len prikývol a hnal sa za trojicou debien, ktoré stáli vedľa rodinky Trpkov. Štvorica tvorov čakala na loď, ktorou sa mali preplaviť na niektorú z neďalekých planét. Strašia ženuška držala za maličké ruky dve dievčatká, ktoré boli ešte menšie než Mäm. Dlhé vlasy mali v dvoch vrkočoch po bokoch hláv a na trojicu žien dozeral muž s chápadlami namiesto fúzov. Premeriaval si okolie, vyhodnocoval možné nebezpečenstvá.

Hľadel som na nich a jedno z dievčat si ma všimlo. Pozrelo sa na mňa a vtedy som si uvedomil, že má namiesto plavých vlasov svetlé chápadlá, ktoré sa svojvoľne preplietali, akoby boli vrkoče.

Zrazu mnou trhlo. Niečo sa zmenilo, no nemal som čas prísť na to, o čo šlo. Nie, pretože zem pod mojimi nohami sa zatriasla a výbuch, ktorý nastal, prehlušil všetko ostatné.

Feli v jednej chvíli stál pri debnách.

Tie v ďalšiu chvíľu už neboli.

Rovnako ako ani Feli.

A ani rodinka Trpkov.

Tri debny vybuchli v červenom ohňostroji prskaviek. Tlaková vlna ma odhodila ďalej. Pričom roztrhala debny, Feliho, matku, otca a aj jedno z dievčat. Ostali z nich len krvavé franforce, ktoré lietali vzduchom.

So zastonaním som sa pretočil a vrhol som sa napred.

Druhé dievčatko, to, ktoré sa na mňa zahľadelo, letelo vzduchom. Točila sa a kričalo. Vďaka tomu som vedel, že je nažive, hoci mi uši napĺňal neznesiteľný rev. Nevedel som, či je skutočný. Či nie je len v mojej hlave.

V nohách mi zaprašťalo, keď som vyskočil na najbližšiu debnu. Bežal som a vyskakoval stále vyššie. Malé dievčatko bolo vysoko. Ak by padlo, zlomilo by jej to všetky kosti. Vedel som to.

Debny sa podo mnou natriasali, keď som sa odrazil.

V duchu som prosil o to, aby sa mi to podarilo správne načasovať.

Preletel som vzduchom, narazil som rovno do padajúceho tela maličkého, vrieskajúceho dievčatka.

Zastavila nás až nejaká cudzia sieť, ktorá visela medzi dvoma radmi debien a bola natiahnutá, akoby čakala len a len na nás.