03.5 Tri noci Nyocsakáru

75 16 7
                                    

03.5

Tri noci Nyocsakáru

Prístavná planéta Geen

Celý ten ruch mi prišiel zvláštne smiešny. Vážne, komu to vôbec napadlo?

Na lodi vládol čulý ruch, pričom sa každý premával hore-dole, ruky mali plné a ja s Mämom sme to nechápavo sledovali, sediac na debnách. „Wolpe! Sem poď!" zakričal na mňa Mist a ja som vzápätí stál na nohách a trielil k svojmu kamarátovi so zelenou pleťou a príznačnými vlasmi. Ruky mal plné tenučkých povrazov, ktoré sme väčšinou ani nepoužívali, hoci sme nimi občas spevňovali siete.

Mist sa na mňa uškrnul, pričom odkryl svoje špicaté zuby a podal mi koniec lanka. „Vylezieš na sťažeň a približne tam ho upevníš." Ukázal mi, kde asi to mal na mysli a ja som len nadvihol obočie.

„Na čo?"

„Čo ťa to zaujíma?" nadvihol pätoro obočí a zarehlil sa. „Uvidíš. Bude sa ti to páčiť. Makaj."

A tak som poslúchol. Ako najmladšiemu členovi posádky sa mi často ušli povinnosti, o ktoré nik iný nestál. Ale v tomto prípade som musel uznať, že som bol svižnejší a obratnejší ako väčšina mojich pirátskych druhov.

Vyskočil som na najbližšie debny, koniec lanka som si uviazal okolo zápästia a začal som sa štverať nahor. Najskôr som sa prerúčkoval cez sieť, potom som pristál na tráme, cez ktorý som prešiel ku sťažni a vyliezol zostávajúci meter, aby som mohol povraz upevniť. Zatiahol som ho pevne, na dvojitý uzol.

Mist mi ukázal vztýčené prsty a sám sa s druhým koncom rozbehol k prove lode. Tam povraz uviazal, no stále ostala jeho dlhá časť nevyužitá. Mist koniec priviazal na svoju dýku a potom ju hodil smerom nahor, priamo do koša k Hansovi, ktorý už s dobrou náladou čakal na to, kedy k nemu priletí vražedná dýka. Hans povraz priviazal, potom dýku znova odhodil smerom nadol, kde už čakal Sako, aby ju priviazal k zábradliu. Potom, úplne ignorujúc naše predošlé akčne nasadenie, sa s pomalým krokom vybral cez loď, aby priviazal lano i na zadnej palube.

Ani neviem ako dlho si jednotlivý členovia posádky pohadzovali Mistovu dýku, ale viem, že som po chvíli začal žasnúť nad tým aké dlhé to lano je. Myslel som si, že bude podstatne kratšie, ale očividne som sa mýlil.

Kým sme skončili, laná sa ťahali okolo celej lode; napnuto sa ťahali medzi jednotlivými sťažňami a zábradlím.

Zošmykol som sa zo sťažňa a rozhodol som sa skúsiť šťastie u Saka, ktorý vo všeobecnosti veľmi rád táral. Takmer som narazil do jeho veľkého bieleho tela, ale šmykom som sa zastavil a znenazdajky mi na plece skočil Mäm.

„Čo sa tu deje?" zisťoval som od Saka, ktorý mal aj na svoje vlastné pomery široký úsmev na tvári. Veľké oko mu uprostred tváre len tak žiarilo.

A – presne podľa očakávaní – Sako okamžite spustil: „Prípravy na Nyocsakár! Zajtra sme na Geene, približne to bude presne v prvú noc Nyocsakáru. Kým si ich nezažil, tak nevieš čo je skutočná zábava! Všade samé jedlo, socolata, svetlá, hudba..! Nehovor mi, že si Nyocsakár ešte nezažil!"

Popravde som nemal ani najmenšie tušenia o tom, čo je to Nyocsakár, ale to slovo znelo totálne divne. A tak som len mykol plecom.

Sako sa zatváril zhrozene a jeho ťažká ruka pristala na mojom pleci. "V tom prípade, milý fju, sa na Geene pozrieme na koreň tomu, čo to Nyocsakár vlastne je."

Nikdy som nevidel nič tak žiariť ako žiarila Sankta Alicia.

Syn Galaxie ✔Kde žijí příběhy. Začni objevovat