Immortal Life (SasuSaku/NaruSasu)

Část 1 Tajomstvo

Porozprávam vám jeden príbeh. Môj príbeh plní bolesti, zúfalstva, nadeje a lásky. Začnem úplne od začiatku. Otec ma nepustil na školu. Vybavil my osobného učiteľa. Tvrdo ma aj trénoval a nestaral sa či som unavený alebo dolámaný. Celý život čo som sním sa správal arogantne, chladne a jeho tvár bola ako s kameňa. Trénoval som ako prvé, koľko moje telo vydrží. Zaťažoval ho každým dňom viac a viac až si zvyklo. Ovládať svoje telo a zmysli my netrvalo tak rýchlo ako zbrane. Keď my otec dal do ruky meč hneď som vedel čo mám robiť a spomenul si čo ma učil. Stále som sa ale pýtal "Prečo ma tak tvrdo trénuješ?" No on my len odpovedal "Všetko sa dozvieš až príde čas." Mojou nevýhodou bolo že som mal len jeho. Nebol tu nikto za kým by som mohol ísť zo svojimi problémami. Nikdy my nepovedal ako zomrela mama ani to kde je môj brat. No raz som sa to dozvedieť mal a ten čas práve nastal. Dozvedel som tajomstvo o mojej rodine tak aj o rode Uchiha."Sasuke poď sem." Povedal to s takou nežnosťou až som tomu nedokázal uveriť. Prišiel som teda do obývačky k nemu a na vyzvanie jeho ruky si sadol. Pozrel sa my do oči a ja v tých jeho mohol vidieť tieň bolesti. Nikdy som uňho tento výraz nevidel a trochu ma to zaskočilo."Teraz ti poviem to čo si sa celé tie roky pýtal." Pohodlne sa usadil do kresla a odpil z hrnčeku, v ktorom mal asi čaj. "Je to pre mňa veľmi bolestivé, ale je na čase aby si poznal pravdu." Položil hrnček na stôl a ruky si položil na kolená. Chvíľu si ma premeriaval takým divným pohľadom. "Ako vieš hovoril som ti že tvoja mama umrela pri pôrode, ale nie je to tak pravda. Keď si sa narodil k nám do domu vbehol vlkolak. Tvoj brat mal vtedy iba päť. Prikázal som mu aby sa schoval zatiaľ čo som sa snažil ho nepustiť k Mikoto a tebe, to som ale nevedel že sú dvaja. Ten druhý vbehol do izby, nepočul som žiadny výkrik tak som sa modli a dúfal že sa schovala. No po chvíli som započul rinčať sklo, ako keď sa rozbije okno. V ten moment som nedával moc pozor a za to som zaplatil." Rozviazal si kimono, obväz čo mal na bruchu si začal pomalí odmotávať. Nakoniec sa my naskytol desivý pohľad. Pravú stranu hneď pod rebrami mal rozdriapanú a chýbal aj kus mäsa. Odvrátil som pohľad na stranu. Chcelo sa my vracať. "Toto my urobil iba labou." Zaviazal si kimono, ale obväz dal na stranu. "Našťastie než ma stihol doriadiť ešte viac pribehol Sarutobi, ktorý ho zabil. Pomohol my na nohy s spolu so mnou sme teba a Mikoto hľadali. Zatiaľ čo sme vás hľadali tvojho brata strážil Asuma. Sarutobiho syn. Strácal som už nádej a bál sa že som vás stratil, no v tieni sa niečo mihlo. Nevedeli sme čo to bolo. Saurtobi bol vyčerpaný a ja zranený." Natiahol sa po hrnček. Triasla sa mu ruka. Neviem si ani predstaviť koľko síl ho to stálo aby my klamal, aby ma vlastne chránil. "S tieňa vyšiel vlkolak a v náruči držal Mikoto a teba. Nevedel som prečo, ale hnev ma hneď opustil keď som vás videl živých. Nevedomky som sa za vami rozbehol. Vlkolak vás stále držal ani sa nepohol, čakal do kým k nemu neprídem a nezoberiem si vás. Až keď som bol pri ňom a bral si Mikoto do svojho náručia aj s tebou pozrel som sa na jeho oči. Mali modrý odtieň a vyžaroval z nich zvláštny pocit, srsť mal zvláštne lesklú. Čo bolo však divné? To že vás nezabil a keď odišiel tak sa my poklonil.""Takže prvý vlkolak čo sa poklonil človeku, ktorej zachránil ženu a dieťa?" Odvážil som sa prehovoriť. "Ale ako to súvisí zo smrťou mami a brata?""Mikoto zomrela na vnútorné krvácanie. Keď ju napadol vlkolak stála pri okne. Vrhol sa na ňu a prepadli cez okno. Zlomila si rebrá a tie sa jej zabodli do pľúc. Zomrela keď ťa chránila vlastným telom.""A brat?""Mal si tri keď k nám zase vbehli a uniesli Itachiho. Nedokázal som vás ochrániť.""Nebola to tvoja vina." Vedel som že ho bude ťažké utešiť, ale skúsiť som skúsil."Ale je, pretože som dal sľub Mikoto. Sľúbil som jej že ti poviem tajomstvo rodiny Uchiha.""Takže to nie je celá pravda?" bol som prekvapený koľko toho predo mnou tajil."Rod Uchiha má jednu schopnosť, o ktorej môžu vedieť iba príslušníci rodu. Pomáha nám v love proti vlkolakom, upírom a krížencom. Dokáže presne určiť protivníkove útoky a u niektorých má aj iné schopnosti. Každý v rodine ho má, len málo ktorým sa ho podarilo prebudiť. Keby si chcel vedieť viac v chráme pod oltárom je skrýš, v ktorej sú ukryté knihy." Vyzeral byť už o niečo pokojnejší, ale vedel som že to v sebe dusí. No nehovoril som nič."Ako sa volá tá schopnosť?""Sharingan." Po vyslovený tej schopnosti ma trhlo. Neviem prečo ale cítil som na chrbte zimomriavky. Bol to čudný pocit."A prečo si ma vlastne tak dlho a tvrdo trénoval? Nebodaj aby si sa skrz mňa pomstil." Už som tomu začal trochu chápať. Aj to keď ma nútil čítať o tých nočných bytostiach, posilňovať telo a zmysli, narábať zo zbraňami. Síce som bol ešte troch mimo po tom čo všetko my povedal."Nie, tak to nie je. Chcel som aby si sa vedel ubrániť ak na takú bytosť narazíš." Postavil sa a zamieril k svojej izbe. Než stihol zmiznúť za dvermi ešte my povedal."Ak chceš vedieť čo naša rodina Uchihu robila a robí..." pozrel sa na mňa a ja videl v jeho očiach že to nebude žiadosť, ale rozkaz. "Tak choď do chrámu." Potom len s popraním dobrej noci zmizol. Už chápem jeho obavy. Po chvíli som sa tiež zodvihol a šiel do izby. Premýšľal som celú noc a nevšimol som si postavy za chrbtom, ktorá stála za oknom. Započul som ako praskla halúzka. S rýchlosťou blesku vyťahujem zbraň spod vankúša a otáčam sa k oknu. Za oknom stál vlkolak. Chystal som sa vystreliť, ale niečo ma prinútilo sa pozrieť do jeho očí. Boli modré ako oceán, také ako ich opísal otec. "Že by...?" prebehlo my hlavou. Vlkolak sa poklonil a zasa zmizol. Bol som dosť prekvapený a zaskočený."Neboj, toto robí často." Započul som za sebou otcov hlas. Otočím sa a mal na tvári úsmev. "On sa usmieva?" Neviem čomu mám teraz veriť. Dnes bol otec po toľkých rokoch na mňa milý, usmieva sa. A teraz za mojím oknom stál vlkolak a nič si s toho nerobí."To akože chodí a špehuje za oknami?!" vykríknem trochu hystericky. Otec príde k mojej posteli a posadí sa vedľa mňa."Od doby čo my vás zachránil a Mikoto umrela , tak ťa sem chodí kontrolovať.""To si my chcel kedy povedať?! A prečo ti nepomohol zachrániť Itachiho?!" bol som už naštvaný. "Tak 18 rokov ma tu špehuje vlkolak za oknom! A on my to povie až keď ho nachytám!""Vlkolaci nezaútočili pretože sa ho boja. Neviem prečo, ale tí čo nás napadli boli upíry. Medzi nimi bol Uchiha Madara, ktorý bol živý tak 200 rokov dozadu. Snažili sme sa brániť. Madara bol proste silný. Prebudil Mangekiu Sharingan." Videl som v jeho očiach smútok."Prepáč. Nechcel som..." skolpil som pohľad. "Oco a prečo sa ten vlkolak klania alebo vlastne prečo je tu?""Úprimne ani ja neviem. Ale Mikoto niečo vravela o strážcovi. Posledné čo povedala bolo meno Naruto.""Naruto?" neviem čím to bolo, ale srdce sa my rozbúchalo. Otec len prikývol."Tak choď už spať. Keď ho náhodou zasa uvidíš neboj sa ho." Prikývol som. Otec sa ešte pozrel k oknu a odišiel. Ľahol som si do mäkkých perín a hneď som zaspal. Uvidím čo my prinesie ráno...