Prebudila som sa na veľký rámus. Trhla som so sebou a prudko otvorila oči. Ležala som na zemi a strop bol pekne špinavý. Postavila som sa prešla pár krokov, keď som si všimla, že nekráčam po zemi. Premiestnila som sa pred zrkadlo a pozrela sa doň. Vykríkla som. ,,Veď som duch!" povedala som. Rozhliadla som sa dookola. Prečo je to tu také zničené? Prečo je tu samá krv a špina? Nevedela som, čo robiť. Prešla som sa po celej pizzerii v nádeji, že nájdem niekoho, avšak nikde nikoho. Zrazu som však začula hlasy. ,,Poďme tadiaľto! " ,, Nie! Tadiaľto! " Takto sa prekrikovali. Šla som za nimi, keď bol od nich počuť krik. Rozbehla som sa tam. Keď som tam dobehla, tí ľudia sa smiali. Všimla som si plagátu na stene. Podišla som k nemu a prezrela si ho. Pizzeria bola prerobená na hororovú atrakciu. Pozrela sa na ľudí. Stáli pred ňou, ale nevideli ju. Priala si, aby bola viditeľná. Zrazu jedno dievča zakričalo: ,,Duch! " Pozreli sa na mňa a hneď sa rozutekali preč. Začala som uvažovať. "Takže ak chcem, tak ma vidia. To sa môže hodiť. " Pobrala som sa ďalej. Všetko bolo po starom, len tu boli namiesto animatronikov ich časti. Našla som tu aj svojho. Ten bol našťastie celý, ale bez endoskeletona. Takže zo bola len maska postavená do fázy, keď sa vlk chystá zaútočiť. Dostala som sa do strážnickej miestnosti. Nikto tam nebol. Sadla som si na stoličku. Všetko tu bolo rovnaké a predsa len odlišné.
