Fight until the end

-11-

Vyšla som na chodbu a uvidela som Seana ako sa opiera o skrinky.

,,No čo si chcel?" pozrela som sa neho.

,,Poď." kývol hlavou a odrazil sa od skrinky, o ktorú sa opieral.

,,Kam?" spýtala som sa hoci som išla za ním.

,,Úprimne, som prekvapený, že si fakt prišla. Myslel som si, že ma pošleš do riti."

,, Ak keby si ma zabil bolo by to lepšie ako tá hodina." mykla som plecami a nasledovala som ho, ale kam to nemám ani tušenie.

,, Keďže si si tým taká istá, našiel som ti miesto kde môžeš nerušene fajčiť bez toho aby si z toho mala zas problém. Nie preto aby si pokračovala vo fajčení, ale preto aby si z toho nemala problém." povedal mi a ja som myslela, že odpadnem.

,,Ty si čo?!" pozerala som sa na neho ako na ducha...

,,Viem, šokujúce, ale našiel som ho náhodou. Hlavne z toho neurob školskú fajčiareň, pretože z toho bude problém."

Stále som bola v šoku, ale už nie v takom ako predtým, takže som sa stihla opýtať: ,,Ako si vedel, že niečo také hľadám?"

Pokrčil plecami.

,, Videl som, že si vyfajčila tri cigarety ešte pred domom, každý večer. Ako keby si doháňala deficit."

Mal pravdu. Predvčerom zrušili múrik a najnovšie je tam kamera a značka 'zákaz fajčiť'.
Keďže som zatiaľ nenašla nové miesto, kde by sa to dalo musela som fajčiť doma. Minimálne tri cigarety, vždy.

Zabočili sme k telocvičniam.

,,Vieš, že v telocvični je požiarny alarm, však?"

,,Neboj sa trdlo do telocvične by som ťa neposielal." uškieral sa a sebavedomo vošiel do tej telocvične.

Prešli sme cez telocvičňu a vyšli von dverami od komory.

Teda myslela som si, že tam je komora, ale ukázalo sa, že tam vlastne miestnosť ani nie je.

Dvere viedli do burinou zarastenej mini záhradky, ktorá vyzerala, že sa kedysi používala na nejaký záhradnícky predmet, ale zabudlo sa na ňu.

,,Wow. To si ako našiel?" spýtala som sa ho popri tom ako som sa fascinovane obzerala okolo seba.

,,Potreboval som niečo od telocvikára a nebol tu, tak som sa tu tak trochu porozhliadol. Myslím, že ani sám riaditeľ nevie o tom, že sa to tu nachádza." hrdo sa usmial.

,,Avšak kľúče ti dám iba keď mi budeš prisahať, že denne vyfajčíš iba tri cigarety."

Neveriacky som sa na neho zahľadela.

,,Robíš si zo mňa srandu? Môj denný priemer je tak šesť."

,,No, buď ho znížiš na tri alebo budeš musieť čakať do konca vyučka." Dal mi na výber. A úprimne aj tak by som to prijala.

,,Dobre." zašomrala som .

Batoh som si zvesila z pleca a zalovila po krabičke. Dala som si cigaretu medzi pery, zapálila ju a pomaly vdychovala smrtiaci dym.

,,Prečo vlastne fajčíš?" spýtal sa odrazu Sean.

Pomaly som vydýchla dym a vložila si cigaretu medzi prsty.

,,Prečo sa vlastne staráš?" vrátila som mu otázku.

,,Neviem, ale chcem asi si prežila do súťaže a možno aj trochu dlhšie." povedal a zadíval sa do diaľky na autá, ktoré jazdili po diaľnici.

,,Dovolím si poznamenať, že to z veľkej časti nie je tvoj problém." povedala som a zahasila ohorok.

Pokrčil plecami a odrazil sa od steny.

,,Ale tvoj bude ak s tým neprestaneš."

Nevedela som čo na to povedať. Preto som len prešla okolo neho do telocvične.

Do úst som si hodila žuvačku a nastriekala sa sprejom. Neznášam smrad z cigariet.

Možno mal pravdu s tým, že by som mala prestať, ale čo by ma potom ukludňovalo?

,,Vezmeš ma domov?" skleslo som sa ho spýtala a dúfala som, že povie áno, hoci má určite aj ostatné hodiny, rovnako ako ja.

,,Hmm..." bola jeho odpoveď. Usúdila som, že ani jeden z nás nemá chuť na dlhé debaty, takže som si do uší zapchala slúchatká a pustila si Billie Eilish naplno.

Áno, počúvam Billie Eilish. Veľa ľudí si o tom myslí, že nie som vôbec originálna, pretože ju počúva každý, ale ja som ju počúvala ešte pred vydaním bad guy a pred tým ako sa za jej fanúšika vydávalo každé trinásťročné dieťa...

Po niekoľkých neúspešných pokusoch nadviazať so mnou rozhovor, to Sean nakoniec vzdal. Ja som sa totiž celú dobu pozerala von z okna a moje pery sa hýbali spolu so slovami pesničky I love you, jednej z mojich najobľúbenejších.

Bolo sotva pol dvanástej a preto boli cesty čisté. Skoro ani jedno auto. Aj preto nám cesta trvala menej ako zvyčajne. Po necelých  troch minútach sme preto boli doma.

Vystúpila som bez slova a iba som zašomrala tiché ďakujem, pred tým ako som zabuchla dvere.

Otvorila som si dvere. Zabuchla za sebou, z nôh si skopla topánky a utekala hore až do svojej izby.

Rýchlo za sebou zabuchla dvere a zamkla ich.

Sadla som si na posteľ a zakryla si tvár dlaňami.

Hlboký nádych, výdych, nádych výdych.

Dátum dnešného dňa bol 23.9 čo ma samo o sebe znervózňovalo, pretože zajtra je logicky 24. Najhorší dátum...

Hlavu som si položila do dlaní a snažila sa nemyslieť na udalosti spred troch rokov.

Od čistej frustrácie som si prebehla vlasy prstami a ľahla si na posteľ.

Bezmyšlienkovite som sa pozerala na bieli strop.

Krik...

Bolesť...

Krv...

Slzi...

Dážď...

Obrazy sa mi premietali v hlave a ja som tam, neschopná ich zastaviť, sedela so slzami v očiach.
A je to tu...po roku som znova začala plakať. A z prejavu vlastnej slabosti mi bolo ešte horšie.

Niekde medzitým sa mi vďakabohu zatvorili oči a zaspala som nekľudným spánkom v strede dňa.

A vôbec ma to netrápilo. V tomto momente sú iba dve veci, ktoré sa dajú spraviť-spánok alebo tabletky. Nič iné.