Billdip~fanfikcia xD

2.kapitola

,,Dip dip! Bro bro! Dipper!!! Sme tu!" Počul som ako ma Mabel budí. Vstal som a porozhliadol som sa von oknom po okolitej krajine a naozaj! Boli sme konečne v Gravity falls! Neuveriteľne som sa tešil. Na zleidov, na Soosa, na ďalšie záhady a na Wendy. Dosť by som chcel vedieť ako teraz vizerá a čo teraz robí...no nanešťastie nedal som si pozor na to čo robím Ja, a všimla si má Mabel. ,,Áháááá. Takže ty si stále zamilovaný do Wendy. Nemám pravdu?" Začala Sa smiať. Nahnevane a zaskočene som to poprel: ,,S-samozrejme že n-nie!" uvedomil som si že som sa začal červenať. Mabel sa pousmiala a sklopila zrak. ,,hmmm...Á Dipper? Spomínaš si na Billa?" Opýtala sa má nervózne. ,,Samozrejme že áno. Bohužiaľ," najradšej by som všetky spomienky na neho vytesnil z hlavy lenže boli v mojej mysli až príliš zakorenené. A mám pocit že v nej už navždy zostanú. ,,Prečo sa pýtaš?" zvedavo som sa spýtal. ,,L-len tak, keď ja sa bojím Dipper. Chcel má zabiť chcel nás zabiť a zničiť realitu ako ju poznáme. Bojím sa že stále žije," povedala ustráchane. Pritulil som sa k nej a začal som sa pokúšať nejako ju obmäkčiť. ,,Neboj sa aj keby sa vrátil tak by sme tomu jednookému dorítu ukázali veď sme Mistery twins," Mabel sa usmiala a pritúlila sa ku mne ešte viac. Ľudia v autobuse sa na nás pozerali s divnými pohľadmi. Ako keby sa mi všetci pozerali priamo do duše. Až má s toho všetkého striaslo. ,,Ták, vystupovať!" Hneď čo šofér dopovedal vetu som si zobral svoj kufor a i s Mabel sme vystúpili. Zalial ma studený pot. Brrrr už nikdy viac. Ako tak sa mi podarilo tu myšlienku vytesniť. Keďže je Mistery Shack od mesta pomerne ďaleko tak sme sa aspoň prešli. Sotva som potiahol za kľučku a otvoril dvere, už sa na nás všetci vrhli. ,,Detska! Tak dlho som vás nevidel! Ako ste vyrástli!" obímal nás Stan. ,,Bodaj by nie, veď majú už sedemnásť," pripomenul mu Ford a pridal sa k nemu. ,,Dipper! Mabel! Ste späť!" Vrhla sa na nás Wendy, vizerala rovnako krasne ako pred štyrmi rokmi len bola dospelejšia.  (Myslím vo výzore) začervenal som sa. ,,Aj my ťa radi vidíme. Hlavne Dipper," šťuchla do mňa Mabel a ja som jej to vrátil. ,,T-ták j-ja sa pôjdem vybaliť," vykoktal som a ťahal som kufor za sebou do mojej a Mabelinej izby. Napadlo ma že sa pôjdem pozrieť či tu v lese nenájdem niečo nové. Niečo zvláštne. Nejakú anomáliu. Zbalil som si baterku poznámkový blok a môj vlastný denník špeciálne na tuto príležitosť. Musel som predsa obnoviť a aj trochu doplniť Fordové dielo ktoré to blbé doríto spálilo. Keď som vstúpil za hranice lesa ovalila má vlna vzrušenia. Nič sa tu nezmenilo. Rovnako tajomný a neprebadaný les ktorý schováva vnútri seba svoje tajomstvá presne ako keď som doň vkročil po prvý krát. Odhodlane som  kráčal do stredu lesa s úmyslom odhaliť všetko čo sa v ňom skrýva. Videl som  gnómov, jedného lepricorna, rôzne zvieracie anomálie a jedného jednorožca. Uvedomil som si, že čím viacej sa blížim ku stredu lesa tým menej anomálii vidím. Musí tam byť niečo dôležité. Niečo čoho sa všetky ostatné anomálie boja. A konečne som tu. Ale nič zvláštne tu nevidím. Až na...nejakú zvláštne tvarovanú skalu ktorú obrástal mach. Chcel som to  z toho kameňa dať preč aby som poriadne videl čo je to zač a Kupodivu to šlo ľahko. Potom som si uvedomil čo som odkryl. Sochu toho hnusného, zkazeného doríta. Neviem čo má to napadlo ale len tak zo srandy som sa mu prihovoril: ,,Tak čo? Páči sa ti byť socha? Nečakal som že budeš až taký hlúpi a pomyslíš si že by ťa len tak nechal Ford vojsť do jeho mysle a nájsť tu rovnicu. No musíš si to priznať. Porazili sme ťa a teraz si len kameň," bavilo má to. Aspoň raz som mu to vrátil. Hlavou mi výrili rôzne myšlienky. A jedna z nich bola presvedčiť sa že je to blbé doríto navždy mŕtve a to tak že ho chytím za ruku. A to som aj urobil. A nič sa nestalo. Veď ako inak. Je mŕtvi a aj ostane. Natiahol som sa pre denník keď ma ostro zabolela hlava. Premnul som si oči a keď som ich znovu otvoril tak okolo mňa bola biela prázdnota. ,,Si v mojom vezení, chlapče," započul som zamatový hlas ale nikde okolo seba som nevidel jeho vlastníka, ,,vidím že si sa po tých štyroch rokoch vrátil a rozhodol si sa ma navštíviť? Ó aké milé, Pinetree," až veľmi dobre som vedel komu ten hlas patrí. Prebehli mi zimomriavky po celom tele. ,,Ukáž sa!" Hľadal som ho pohľadom no nikde nič. Zrazu som cítil nežný dotyk na mojom ramene.
............................................................................................................................
794 slov! Ti jebe! Sa prekonavam. Nicmenej komentovať a hviezdičkovať je povolené ďalšia kapitola bude zajtra alebo pozajtra máte sa na čo tešiť! Cmuk😘