Stuck with You

21. kapitola

Možno ho mám v taške, napadlo mi.

    Prudko som sa otočila, až sa mi nepríjemne zakrútila hlava a pred očami sa mi nachvíľu roztancovali hviezdičky.  Keď sa mi rozostril pohľad, prvé čo som uvidela bol tvrdo spiaci Potter v kresle pri krbe. Nohy mal vyložené na stole a hlava mu prevísala cez operadlo. Čierne vlasy mu nedbalo padali do tváre a mňa pochytila šialené túžba upraviť mu ich na miesto.

     Opatrne som sa pozviechala z postele a takmer som sa opäť zosypala, keď som zakopla o svoje čižmy. Potichu som zanadávala. Obzrela som sa na Pottera či ho to náhodou neprebralo, ale vďaka Merlinovi, stále tvrdo spal. Priplížila som sa k nemu a očami som pátrala po svojej taške. Ležala na zemi po Potterovej ľavej strane. Nahla som sa cez neho, až sme sa tesne dotýkali telami, a ďalej šmátrala po prútiku. Bola som zaneprázdnená, a tak som si nevšimla, že sa Potter prebudil. Došlo mi to až keď mi svojím protivne sebavedomým hlasom zašepkal do ucha: „Tomu sa hovorí príjemné prebudenie.“

     Vytiahla som ruku z tašky a uskočila od neho, akoby som sa bola spálila. Až príliš rýchlo. Zakrútila sa mi hlava a prudko som dosadla na posteľ. Potter sa v okamihu prestal uškŕňať a ako správny hrdina mi rýchlo priskočil na pomoc.

„Som v poriadku,“ odbila som ho mávnutím ruky. Lenže to by nemohol byť Potter, aby ma počúval. Prisadol si ku mne a ohmatal mi čelo.

„Vyzerá to, že teplota ti už klesla,“ skonštatoval.

„Povedala som ti predsa, že mi nič nie je.“

„Koľkokrát som ťa to už počul povedať,“ povedal, „schválne, či uhádneš koľkokrát to bola pravda.“ Namiesto odpovede som naňho škaredo zazrela. Neznášala som, keď si ma takto doberal, ale najviac som neznášala, keď mal pravdu. Potter sa môjmu výrazu dobre zasmial.

„Mala by si sa naučiť lepšie klamať, Eatonová.“

„A ty... ty by si sa mal naučiť...“ nebola som schopná nájsť tie správne slová. „...och, daj sa vypchať!“

     Zvalila som sa do postele, zrazu vyčerpaná, a Potter sa na mne dobre bavil.

„Stal sa zázrak, Eatonovej došli argumenty!“ uťahoval si. „Drahý Merlin, konečne sa mi ju podarilo umlčať!“

„Máš z toho srandu?“ spýtala som sa. „Mám ti snáď pripomenúť, že len vďaka tebe som v tomto stave?“ To získalo jeho pozornosť.

Zvraštil čelo: „Ako to?“

„Vieš ten list od starej mamy, kvôli ktorému som plakala, bol jej reakciou na správu, ktorú McGonagallová poslala k nám domov potom, čo som ťa napadla.“

„A to bola akože moja vina, že si ma napadla?!“ Vystrela som sa a hrozivo naňho gánila.

„A nie snáď?“ vyštekla som naňho. „Kto ti kázal natárať celej škole, že som do teba buchnutá?“

„Tou fackou si si to sama pýtala,“ zlostil sa už aj on. A to ma ešte viac dopálilo. To ja som mala právo hnevať sa, nie on!

     Vyskočila som z postele, ignorujúc tú bolesť, čo mi vystrelila v hlave.

„Nemal si ma strápniť pred celou školou!“

„Zaslúžila si si to!“ odvrkol. „To bola pomsta za to všetko, čo si mi kedy urobila!“

„Ja, čo som urobila tebe?! A čo potom to všetko, čo si ty kedy urobil mne?! To je nič?“ zvýšila som hlas.

„To bola len obrana proti tvojim útokom! Vždy si bola ty tá, kto začal!“