Stuck with You

21. kapitola

     Prebúdzanie  bolo ako za trest. Viečka som mala ťažké,- oči som dokázala otvoriť len na štrbinky- rovnako ako aj celé telo a otupujúca bolesť v hlave bola taká neznesiteľná, až som mala chuť si ju odtrhnúť. Chytila som sa za hlavu a s mrnčaním som sa prevalila na druhý bok. V hlave mi hučalo; pripadala som si, akoby som mala opicu. Tuho som stisla viečka a zaborila si tvár do mäkkého vankúša zelenej farby. Očakávala som, že ma tá omamná vôňa môjho jahodového šampónu trochu upokojí, ale namiesto nej mi do nosa udrela vôňa mäty a nejakého korenia. Hlava ma z toho rozbolela ešte viac. Zastonala som a v tej chvíli sa mi vážne chcelo umrieť.

„Eatonová, ako sa cítiš?“ opýtal sa ma dôverne známy hlas.

     Otvorila som oči a pri kraji postele kľačal Potter a tváril sa znepokojene.

„Akoby ma prevalcovalo stádo kentaurov,“ zamrmlala som.

„Madam Pomfreyová povedala, že ti mám dať toto, keď sa preberieš,“ poinformoval ma a postavil sa. Zo stola vzal čašu plnú nejakej hustej, matnej tekutiny a podával mi ju.

„Čo sa stalo? Prečo tu bola madam Pomfreyová?“ vychrlila som. „A prečo teda nie som v nemocničnom krídle?“ Keď som sa totiž lepšie obzrela okolo seba, uvedomila som si, že som v Potterovej izbe. Prečo vždy, keď sa prebudím v jeho posteli je mi zle na umretie?!

„Omdlela si, najprv som si myslel, že si potrebuješ iba oddýchnuť, ale keď si sa neprebrala ani po troch hodinách a navyše som si uvedomil, že celá horíš, zavolal som madam Pomfreyovú, aby ťa vyšetrila,“ odvetil. „Hovorila, že to nie je nič vážne a nechcela s tebou veľmi hýbať. Ak by ti bolo horšie mám ťa odviezť do nemocničného krídla.“

„Ako dlho som bola mimo?“ chcela som vedieť.

     Pokúsila som sa posadiť, ale rozkrútila sa mi hlava a zase som bezmocne klesla do perín. Potter si ku mne prisadol a jednou rukou mi pomohol do sedu. Istil ma ňou, aby som znovu neklesla do postele. Podal mi čašu. Privoňala som k nej a zvraštila nos.

„Fuj, nevonia to ktovieako dobre,“ skonštatovala som. Potter sa usmial.

„Nuž, nie je to tekvicový džús.“ Váhavo som sa napila. Chutilo to odporne, asi ako varená hlina, ale hneď som zacítila účinky elixíru. Vyjasnil sa mi zrak a aj bolesť trochu poľavila.

„Už je ti lepšie?“ chcel vedieť Potter.

„Trochu,“ odpovedala som a podala mu prázdnu čašu. „Chce sa mi strašne spať.“

„Madam Pomfreyová povedala, že budeš chcieť spať,“ prisvedčil Potter.

     Zazívala som a oči sa mi pomaly začali zatvárať. Potter ma jemne uložil späť na vankúše. Chvíľu sa nado mnou ešte skláňal a ohmatával mi čelo. Keď sa odtiahol a chystal sa postaviť z posledných síl som ho chytila za ruku.

„Potter?“ oslovila som ho a on sa ku mne naklonil, aby ma lepšie počul. „Ďakujem. Ďakujem za všetko.“ Jeho očarujúci úsmev bolo to posledné, čo som videla predtým než som upadla do mdlôb.

     Z bezsenného spánku som sa prebrala až  ráno na melodické bubnovanie dažďa na oknách. V Potterovej izbe sa nekúrilo a keďže som bola len vo svojej tenkej, úzkej košeli a krátkej sukni, začínalo mi byť zima. Tesnejšie som sa zamotala do prikrývok, ale keďže boli zo šmykľavého saténu, veľmi ma nezahriali. Rukami som začala šmátrať po svojom prútiku, ale nevedela som ho nájsť. Pekne ma to štvalo a tiež aj frustrovalo. Bola mi vážne zima, až mi drkotali zuby, a stále som nedokázala nájsť ten sprostý prútik. Naozaj som sa začínala báť, že som ho stratila.