Stuck with You

13. kapitola

Som vážne zvedavá, čo poviete na novú kapitolu ;)

Marcus sa hneď zase odtiahol, takže som nestihla na jeho bozk ani poriadne zareagovať. Ešte nikdy ma nikto nepobozkal. Teda raz, ale to som ešte chodila do škôlky a tvár toho chalana si už ani nepamätám. Ale toto je Marcus, ten neuveriteľne úžasný a neodolateľný slizolinský strážca. A pobozkal ma! Len tak, preto lebo to sám chcel. Neuvedomila som si, že sa mu páčim v tomto zmysle a vlastne neviem či sa mi ON páči v tomto zmysle. Je bohovsky krásny to áno, ale ešte sme poriadne neprešli ani štádiom poznávania sa a už mám skočiť do vzťahu s ním...? Do pekla s tým, priveľmi filozofujem! Bozkáva sa skvele, tak čo riešim? Zdrapila som ho za košeľu a pritiahla k sebe, aby som ho mohla znova pobozkať. Nevzpieral sa, pod svojimi perami som cítila ako sa tie jeho roztiahli do úsmevu krátko pred tým než mi bozk ,oveľa vášnivejšie než som očakávala, opätoval.

     Nemám poňatia ako dlho to trvalo, ale predpokladám, že dlho, pretože som už nemala vôbec žiadnu zásobu vzduchu. Bol to dobrý bozk, aspoň predpokladám, keďže to bolo po prvýkrát, ale nebolo to také, ako to opisujú v knihách. Tam je to vždy také intenzívne, ako lesný požiar, ktorý vás celkom pohltí a vy stratíte pojem o čase a priestore, pretože jediné, čo si uvedomujete je ten bozk a blízkosť tej druhej osoby. Je to niečo silnejšie ako vy sami, čo vás premôže a vy chcete stále viac a viac... A presne také to nebolo. Tak zúfalo som chcela, aby bolo, zúfalo som túžila niečo cítiť, ale nešlo to. Mám Marcusa rada, ale tak sa zdá, že iba ako kamaráta. Možno keby mi dal trocha času...

     Odtiahla som sa od neho a v momente som mala chuť zdupkať. Nevedela som, čo mu povedať, ako reagovať. Ako ľudia reagujú potom, čo niekoho pobozkajú, ale uvedomia si, že to nie je ono? Veľa by som chcela, však?!

„Ja, um, si teda pôjdem spraviť úlohy,“ povedala som. Najradšej by som si sama sebe uštedrila facku. Väčšiu sprostosť som už nemohla povedať! Ale čo, nie som práve človek, ktorý dobre zvláda takéto situácie.

„Och, áno, jasné, aj ja už musím ísť,“ odvetil. „Ahoj.“

„Maj sa,“ odzdravila som a pratala sa preč. Brala som schody po dvoch, čo nebol dobrý nápad keďže som mala na sebe opätkové čižmy. Zakopla som o posledný schod a pristála na kolenách. Au, z toho bude určite riadna modrina! Pripomeňte mi, aby som za to Pottera ešte zabila.

     V tú noc som vôbec nespala dobre. Vlastne som vôbec nespala, iba som sa prehadzovala v posteli a snažila sa nemyslieť na Marcusa a ten bozk. Navyše som bola taká neuveriteľne hladná... Tie tri dni bez poriadnej stravy si začali vyberať svoju daň. Už som to viac nevydržala v tej tichej miestnosti nasiaknutej len mojimi doternými myšlienkami. Odkopla som perinu, našuchla si papuče, pre istotu si vzala z nočného stolíka prútik( duch Zloduch je niekedy vážne zlomyseľný) a vykradla sa z izby a následne aj z ubytovne.

     Ani som si poriadne neuvedomila kam idem až kým som sa neocitla v podzemí pred obrazom misy z ovocím. Pošteklila som hrušku, ktorá sa nenormálne zachichotala- pre istotu som sa radšej obzrela cez plece či tam nestriehne Filch alebo Pani Norrisová. Vzduch čistý. Preliezla som cez obraz a hneď ako som sa ocitla v hrejivej, voňavej kuchyni, som sa uvoľnila. Omámila ma lahodná vôňa jedla. Ako námesačná som vošla hlbšie, presne k tomu miestu, kde sme dnes sedeli s Marcusom a... zamrzla som v pohybe. Za stolom sedel v pyžame odetý Potter a napchával sa čokoládovým koláčom.