Alfa Romeo Spider

Kapitola 1: Nová tvár

Konečne lietadlo pristane na letisku. Od radosti skoro skáčem dva metre. Nenávidím lietanie. Keby som nemusel tak nikdy neletím. Lenže nie je iný spôsob ako sa rýchlo dostať do Austrálie. Loďou by to trvalo omnoho dlhšie. Mne osobne by to vôbec nevadilo, ale strýko by sa mi určite nepoďakoval. Znel dosť zúfalo pri našom poslednom telefonáte. Spolu s ostatnými pasažiermi vystúpim a vyzdvihnem si batožinu. Našťastie kufor nie je veľmi poškodený. Cestu prežil len s pár škrabancami.

Rozhliadnem sa po letiskovej hale. Zvláštne. Strýko mi odprisahal, že ma tu bude čakať. Pozriem na hodinky. Nedorazili sme sem skôr. Ani nemeškáme extra dlho. Muselo sa niečo stať. Nemal žiadny dôvod na to aby bezo mňa odišiel. Vo chvíli keď mu už chcem zavolať aby mi povedal čo sa deje, ku mne príde vysoký chlap na ktorom je hneď vidno, že mu nie je cudzia manuálna práca. V károvanej košeli a kožených nohaviciach vyzerá ako vystrihnutý z časopisu o divokom západe. Už mu chýba iba kabát a z fleku môže konkurovať Clintovi Eastwoodovi.

,,Pán Hart?" osloví ma, akoby si nebol istý či som to skutočne ja. ,,Áno. Dobrý deň," snažím sa ho niekam zaradiť. Nedarí sa mi to. Nemám potuchy ako sa dozvedel moje meno. Ja som mu ho nepovedal. Aspoň o tom neviem. „Dobrý deň. Som Travis McCain. Kolega Vášho strýka," predstaví sa mi. Ach tak. Tak teraz mi je už jasné odkiaľ ma pozná. Strýko o mne určite aj teraz všade hovorí tak, ako má vo zvyku. Tuším že mi niekedy spomenul aj jeho meno. O ranči na ktorom pracuje toho vždy povedal viac ako som bol schopný si zapamätať. ,,Nemohol po vás prísť. Mrzí ho to, ale musel ostať pri náročnom pôrode jednej kobyly." McCain odpovie ma moju nevyslovenú otázku skôr než vôbec otvorím ústa. Niečo mi však hovorí, že nebolo veľmi ťažké uhádnuť na čo myslím vzhľadom na aktuálnu situáciu.

,,Aha," skonštatujem sucho, „neviete náhodou či niečo ide na ranč?" Od mesta je to dosť ďaleko. Auto nemám a nedostal som žiadnu správu v ktorej sa pán kovboj uvádza ako náhradný odvoz. ,,Neviem. Na ranč toho veľa nechodí. Preto Vás mám odviesť ak nemáte niečo proti," kovbojský klobúk si posunie viac do čela. Po jeho slovách mi skutočne nesmierne odľahne. „Nie nemám. Práve naopak. Budem veľmi rád. Len Vás nechcem zneužívať," pri najhoršom by som išiel stopom. On sa iba rozosmeje, akoby som povedal najlepší vtip roka. ,,Keby som to nechcel urobiť tak to nerobím. Mali by sme už ísť. Pán Sommers nerád čaká," s týmito slovami vezme môj kufor akoby nič nevážil a ide s ním von. Mne neostane nič iné ako nasledovať. Jediné čo musím niesť je menšia taška.

Na parkovisku pred letiskom práve McCain dáva moju batožinu do kufra veľkého jeepu. Priznávam bez mučenia, autá nie sú mojou silnou stránkou. Veľmi im nerozumiem, takže by som nepadol na zadok ani keby jeho fáro bolo najnovším modelom. Farbu má však peknú. Vojenská zelená sa k nemu hodí. Na boku je oškrabaný lak čo však vôbec nevadí. McCain sadne za volant a ja sa usadím vedľa neho. Hneď ako naštartuje sa z rádia ozvú tóny mne známej piesne Go west od Pet Shop Boys.

Prekvapene naňho pozriem. Nemyslel som že je ich fanúšik. ,,Čo je? Nepáčia sa Vám?" moje prekvapenie mu očividne neunikne. „Páčia sa mi, len som nemyslel že sa páčia Vám. Nepripadáte mi ako ich obdivovateľ," odpoviem úprimne. ,,Skutočne? To je zaujímavé. Na koho fanúšika ste ma tipovali?" v jeho očiach je úprimný záujem. ,,Myslel som že obľubujete techno," poviem jednu z možností. Skoro ho tým urazím. Bez slova vycúva z parkoviska a napojí sa starú asfaltku. Každý z nás mlčí. Prečo mlčí on neviem povedať, ale ja nemám vhodnú tému na konverzáciu. Alebo.... možno áno.

,,Aký je Váš šéf?" túto otázku som mu chcel položiť už dávno. Teraz je on ten prekvapený. ,,Trochu divná otázka. Myslel som, že poznáte vlastného strýka," preradí rýchlosť a predbehne kamión ktorý onedlho stratí náves. ,,Nemyslím jeho ale toho druhého. Vášho najvyššieho šéfa," vysvetlím mu. Chvíľu je ticho, akoby zvažoval čo mi môže povedať, a čo už nie je určené pre mňa. ,,Pán Turner je skvelý chlap. Príkladne sa stará o ranč i všetkých svojich zamestnancov," napokon sa rozhovorí. Strýko ho tiež neustále chváli, takže takúto odpoveď som v podstate aj čakal. Čo iné by však mal povedať, keď má kvôli nemu taký kráľovský plat? Pána Turnera veľmi dobre nepoznám, lenže podľa toho čo som o ňom počul vyzerá ako zaujímavý chlap. Koniec koncov, budem mať možnosť ho bližšie spoznať.

Už sa neviem dočkať. Počas mojich úvah ubehne cesta na ranč rýchlejšie ako som predpokladal. Z diaľky vidieť veľké hospodárske budovy, ale hlavne rozsiahle pastviny. Tu ale je koní. Strýka obdivujem ešte viac za to, že to sám vôbec stíha. Ja osobne by som to nevydržal. McCain zaparkuje na vyhradenom mieste vedľa veľkého nákladiaka. Majú tu veľa ťažkých mechanizmov. Škoda že mechanik nie som. Niektoré vynálezy sú pre mňa záhadou.

Skôr než sa tu vôbec stihnem poriadne poobzerať, oproti nám ide nízka sympatická tmavovláska s malým bábätkom na rukách. McCain sa rozžiari ako výklad obchodu počas Vianoc. Hneď ide k nim a na mňa úplne zabudol. Nuž čo. Obslúžim sa sám. Z kufra auta vytiahnem svoju batožinu. Šťastie že ho nezamkol. Bez meškania idem za mojím doterajším spoločníkom. Predsa nechcem aby ma tu nechal, keď strýko je bohvie kde. Zaregistruje ma až keď zastanem vedľa neho. Bol až príliš zamestnaný tým dieťaťom. Predpokladám že je jeho.

„Prosím zoznámte sa. Moja manželka Angela a synček Lucas. Synovec nášho veterinárna pán Hart," predstaví nás McCain. Jeho manželka mi venuje krásny úsmev. Nedivím sa že získala srdce svojho muža. Je skutočne krásna. To áno. S pani McCainovou si podľa mňa budeme rozumieť. Po výmene zdvorilostných fráz si odnesiem veci do mne pridelenej izby. Keby mi ju neukázala, tak v tej rozsiahlej stavbe ktorá slúži na ubytovanie zamestnancov, by som blúdil do súdneho dňa. Srdečne jej poďakujem a idem nájsť svojho príbuzného. Samozrejme, že nikto koho cestou stretnem ho nevidel.

To mi snáď robí naschvál. Dobre vedel, že prídem. Vo chvíli keď to už začínam vzdávať a najradšej by som sa vrátil späť do ubytovne, uvidím dve tmavé oči. Vôbec som si neuvedomil, že dlhú dobu sa motám okolo ohrady. A práve jeden kôň sa na mňa díva pomerne zvláštne. Respektíve dosť divne. Rozhodne sa na mňa ešte nikdy žiadne zviera nepozeralo takýmto štýlom. A že som ich videl už veľmi veľa. Lenže ani pri jednom som nemal pocit, že sa dívam na nesmierne inteligentného tvora.

Celý úkaz netrvá viac než pár sekúnd, možno tak minútu, určite nie viac. Ja to však vidím ako v spomalenom filme. Prudké slnko praží na lesklú srsť, ktorá je presne identická s farbou mojich havraních vlasov. Kôň sa zrazu otočí a rozbehne sa preč. Sledujem ho až kým mi nezmizne z dohľadu. Určite ho ešte uvidím počas toho čo tu budem, toho sa nebojím. Prečo mám však pocit, že sa tu pred malou chvíľou udialo niečo nesmierne dôležité? To mi asi nikto nepovie.